��������

„Myslíš, že na tú lyžovačku pôjdeme?“ vystrelí Nataša otázku na manžela, ktorý si práve spolu so synom sadá k večeri.
„Iste nie,“ zareaguje Peter. Dušan naňho hodí otrávený pohľad. Akoby vravel: čo ty môžeš vedieť? Niekedy sa mu to stáva... a Nataša si tajne myslí, že to súvisí s manželovým starnutím. S nejakým komplexom. Jednoducho v tom duchu, že keď už nebude mladší a vyšportovanejší a ktovie čo ešte, tak aspoň bude múdrejší. Jasné, že to často aj platí... ale niekedy aj nie. Vtedy vznikajú doma dusné situácie. Veď dnešní mladí ľudia majú prehľad o toľkých veciach, o ktorých naša generácia v ich veku ani len netušila... aj keď, samozrejme, skúsenosti ešte nie. A práve na tomto fakte stavia Dušan svoju pozíciu múdrejšieho. Nataši tým niekedy parádne lezie na nervy... a stáva sa, že si musí poriadne zahryznúť do jazyka, aby nevybuchla. Nie vždy sa jej to podarí...
„Prečo by sme nemali?“ začuduje sa Dušan. Akoby neexistoval žiaden problém... akoby záhadný vírus COVID-19, ktorý sa šíri svetom, nepozabíjal už tisíce ľudí. To je celý on! pomyslí si Nataša a v duchu si povzdychne. Nechce vidieť daný problém... pretože ak by ho videl, mohol by mu narušiť plány. No, bohužiaľ, nielen jemu... Nataša sa na lyžovačku v Dolomitoch tešila už od Nového roku, lenže ich dovolenka začína byť, napriek manželovmu sebavedomému vyhláseniu, veľmi ohrozená. Vie to. Sleduje správy, číta internet... všetko o záhadnom víruse, ktorý spôsobuje aj smrť. Kým bol v Číne, zdalo sa, že je ďaleko. No ten, kto si to myslel, mal v hlave namiesto mozgu piliny. Veď žijeme v otvorenom svete... a nijaký kontinent už nie je príliš vzdialený. Z Číny sa presťahoval do Talianska. Čísla sú tam, v porovnaní s Čínou, zatiaľ oveľa menšie, ale nikto nevie, čo bude o pár dní... týždňov.
„Akože prečo?!“ rozhodí Nataša rukami, keď položí na stôl panvicu so zapekanými zemiakmi.
„Veď situácia v Taliansku sa každým dňom zhoršuje a...“
„Tam, kam pôjdeme, nie je jediný nakazený.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Môžem a viem,“ odfrkne Dušan. „Sledujem online mapu.“
„Naozaj nikto?“ visí mu na ústach. Chce, aby to tak bolo... túži ísť... tak veľmi! Od Nového roku cíti únavu, pravdepodobne súvisí s tmavými a krátkymi dňami, keď slnko býva luxusom. Čoraz vzácnejšie. Myslieva na ľudí žijúcich v severských krajinách... už dávno sa prestala čudovať, že trpia depresiami a majú samovražedné sklony.