ղľáԾ
 |
Památník národního písemnictví, Literárne informačné centrum, Slovenský inštitút aKlub slovenskej kultúry usporiadali 10. júna 2009 vsále Boženy Nemcovej Památníka národního písemnictví v Prahe tlačovú besedu anásledne spomienkový večer, venovaný významnému slovenskému spisovateľovi anovinárovi Ladislavovi Mňačkovi. Nad večerom prevzal záštitu veľvyslanec SR vČR Peter Brňo
.
Veľvyslanec SR Peter Brňo
Literárne informačné centrum zastupovala Dana Podracká. Kpodujatiu herecky prispeli moderátori Lenka Hrušková, Ján Greššo a Marko Igonda. Literárnovedné zhodnotenie Leikertovej knihy zhodnotila analýza Bohuša Bodacza, ktorú predniesla Viera Kučerová. Autor diela Jozef Leikert osobným vstupom prezentoval svoje spomienky na stretnutia sLadislavom Mňačkom, ktorých veľká časť je vdiele uverejnená. Podujatie po hudobnej stránke obohatili piesne Pavla Hammela.
Jozef Leikert, autok knihy
Jozef Leikert vdiele Taký bol Ladislav Mačko okrem iného píše: „Ako by sa dala výstižne charakterizovať osobnosť Ladislava Mňačka? Musím podotknúť, že príliš stručne to nejde, pretože ju musíme posudzovať vširších súvislostiach, ale najmä so zreteľom na konkrétne historické obdobie, vktorom Mňačko žil atvoril. Po dôkladnom preštudovaní historických dokumentov z obdobia jeho života môžem zodpovedne povedať, že napriek pohnutému obdobiu, vktorom žil, zo svojich princípov neustúpil. Taktiež netrval tvrdohlavo na omyloch, lebo vedel, že to robia len povrchní, nevzdelaní ľudia, nerešpektujúci realitu, silu novej informácie, nového poznania. Dokázať toto tvrdenie nie je napokon až také ťažké, veď Mňačko osebe všetko podstatné pravdivo, neskreslene aniekedy idosť tvrdo vypovedal anapísal. Narodil sa na moravsko-slovenských hraniciach, kde sa vňom po rodičoch zmiešala mentalita dvoch národov. Neskôr vyrastal priamo vkultúrnom centre Slovenska – vMartine, kde ho navždy poznačili zážitky zproletárskeho prostredia. Oroku 1933, keď prišiel k moci Hitler aMňačko mal iba štrnásť rokov, sám vravel, že vtedy mal pocit, akoby mu niekto skočil na krk. A tohto pocitu sa až do smrti nezbavil... Za mlada prešiel koncentračnými tábormi, zdonútenia si vyskúšal ťažkú prácu baníka, bol väzňom na úteku, aby sa koncom druhej svetovej vojny opäť vrátil do rodného kraja, zapojil sa do partizánskeho odboja na Valašsku a tam nazbieral zážitky, zktorých sa zrodilo vari jeho najcennejšie dielo – román Smrť sa volá Engelchen. Po vojne začal tvorivú kariéru vredakciách Rudého práva vPrahe aPravdy vBratislave. Vtom čase napísal aj svoje prvé knižky adivadelné hry, ktorými sa stal známym. Kobjektívnemu zhodnoteniu tohto obdobia sa vrátil až po mnohých rokoch, pretože vtedajší pohľad mal ovplyvnený komunistickou ideológiou, ktorej bezhlavo veril.“
Mňačko politickú situáciu po novembri 1989 zhodnotil vrozhovore pre Literárny týždenník pod názvom Ako chutí samota takto: „Beneš so Stalinom dávnejšie vykolíkovali naše možnosti, výšku našej suverenity. Ja som bol však presvedčený komunista, vravel som si, že teraz to musíme vyhrať, apotom to už bude jarná prechádzka do komunizmu, do socializmu. Mal som pred sebou konkrétny spoločenský cieľ: to boli rovnaké šance pre každého človeka na svete, bez ohľadu na jeho rasu, príslušnosť avierovyznanie. Vždy som stál na strane slabých abitých. Pravda, okrem niekoľkých rokov, vktorých som aj ja prepadol ošiaľu a keď som bol účinným propagátorom strany... Vtedy manipulácia ešte nebola viditeľná... Až keď sa nezákonnosť začala praktizovať, keď mizli kamaráti, keď mizli ľudia okolo, vtedy som sa prebudil.“
Rozporuplná tvorivá osobnosť Ladislava Mňačka a jeho život nielen doma, ale aj vzahraničí, je neopakovateľným svedectvom odobe, ktorej sme nasledovníkmi apriamymi či nepriamymi dedičmi. Leikertova kniha je výzvou pre spracovávanie ďalších veľkých osobností slovenskej literatúry a kultúry, aby vydali svedectvo nielen odobe, v ktorej žili, ale aj onás.
Herci Divadla Andreja Bagara v Nitre
Ján Greššo a Lenka Hrušková
Foto:Ingrid Hohošová
dp
