ղľáԾ
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
Foto: A.Matuška |
a uviedli dňa 30. mája vhudobnom oddelení KJF vHudobnom múzeu M. Schneidra-Trnavského vTrnave poetické pásmo Videl som tancovať Jitterboogie vhereckom predvedení Slávky Daubnerovej aMilana Chalmovského. Hosťami podujatia za boli Alexander Halvoník, Anton Baláž aautorka scenára Dana Podracká. Knižnú revue reprezentovala šéfredaktorka Margita Bíziková, Trnavský samosprávny kraj pani Malá apán Horváth. Vúvodnom príhovore, ktorý je vplnom znení uverejnený ako príloha, literárny kritik ariaditeľ Alexander Halvoník zhodnotil poéziu apôsobenie Miroslava Válka. Okrem iného povedal: „Popri nespornosti Miroslava Válka básnika existuje spornosť Miroslava Válka človeka. Ako Ján Kollár, P. O. Hviezdoslav alebo Milo Urban, aj on bol plodom svojho 20. storoča, svojej rozporuplnej é." Dana Podracká objasnila tajomstvo názvu literárneho pásma, spočívajúce videntickom názve novely Miroslava Válka, ktorú napísal ako študent Obchodnej akadémie vTrnave roku 1947.
Vspolupráci sTrnavským samosprávnym krajom aSRo vydalo na CD nosič rozhlasovú verziu poetického pásma Videl som tancovať Jitterboogie vinterpretácii Petra RúfusaaHeleny Geregovej spolu so skladačkou, vktorej sú základné informácie oživote adiele Miroslava Válka. Súčasťou skladačky je aj úvodné slovo, básne M. Válka a scenár, ktoré sú vhodné nielen na osobné čítanie, ale aj na vyučovanie slovenskej literatúry v školách.
Ďalšie literárne stretnutia so študujúcou mládežou aširšou verejnosťou vTTSK, ako aj vBratislave aostatných mestách na Slovensku pri príležitosti nedožitej osemdesiatky tohto významného trnavského básnika, sú plánované do konca kalendárneho roka.
dp
Nedožité osemdesiatiny Miroslava VálkaNie je ťažké zhodnotiť poéziu Miroslava Válka, stotožniť sa sňou, alebo prijať ju svýhradami č ju znejakých príčn odmietnuť. Lebo to, čo urobil á sbásnením, sa dá porovnať iba ak spoetickou revolúciou Janka Kráľa č Ivana Kraska. Pred ním boli kdejaké modernistické pokusy nasmerovať slovenské slovo na svetové prúdenie acivilizačný ruch, ktorý po druhej svetovej nadobudol zbrusu novú otvorenosť kuskepse ik ideálom. Slovenská poézia naň reagovala, často sčarom nechceného, trochu ospalo, trochu rozpačto, trocha tradicionalistickyatrocha bojazlivo. Navyše slovenskú literatúru vtedy tlmila atmosféra všeideologizácie, ktorá zavládla všade spolu silúziou, že nadšením apatetickým optimizmom možno vyriešiť choroby ľudstva, človeka i spoločnosti, civilizácie ivesmíru, prítomnosti ibudúcnosti. Nebola to pravda aáDZ básnenie vstúpilo na scénu gýčového socializmu práve stýmto bytostným posolstvom. Robustný básnický talent Miroslava Válka sa ho zmocnil naozaj robustne. Slovo uviedol do celkom iných konštelácií avnútil mu schopnosť vytvárať skutočnosť. Lyrika prestala byť ornamentom citov apocitov abáseň sa stala ozajstnou stvoriteľskou vyhňou, vktorej sa neskutočné stáva reálnym, beztvaré nadobúda presné obrysy anekomunikovateľné berie na seba podobu ľahkého rozhovoru snajťažšími záhadami bytia. Zneopakovateľného talentu priam vytryskla poézia, ktorá si neveľmi rozumelasovšadeprítomným orwellovským kvikotom, ale bola oto väčšmi uzrozumená srozumom epochy opäťodmietajúcej byť rozumnou. Bola to poézia, ktorá programovo kašľala na bontón, ale oto väčšmi vstupovala do svedomia doby. Bola to poézia sebaistým hlasom oznamujúca svetu pravdy, oktorých ešte sotva tušil. Bola to poézia obrátená na mladosť, apreto vzdorujúca starnutiu. Vtomto zmysle vo áDZ poézii nedošlo kžiadnym mimoriadnym výkyvom. Od začatku do konca tu šlo iba otajuplné bubnovanie očloveku, ktorý ovšetkom pochybuje, ale najmä preto, že priveľmi verí, ktorý nefantazíruje o všeláske, ale najmä preto, že sám priveľmi miluje, ktorý nedúfa vlacnú milosť, ale najmä preto, že jeho podstatou je draho vykúpená nádej. Preto je á nesporný ako básnik. Aspoň vtom sa naplnila spravodlivosť, ktorej sa dovolávali jeho básne. Popri nespornosti Miroslava Válka básnika existuje spornosť Miroslava Válka človeka. Ako Ján Kollár, P.O. Hviezdoslav alebo Milo Urban, aj on bol plodom svojho 20. storoča, svojej rozporuplnej é. Ikeby sa bol vyviazal na kríž, nemohol sa vyviazať zo svojej doby. Vedel však až príliš dobre, že človek je projekt na roky avyviazanosť patrí medzi menej vzácne druhy slobody. Prinajmenšom metaforicky asbohémskou spolupatričnosťou šéfoval trnavskej básnickej skupine tzv. konkretistov, ktorej sa podaril zázrak premeniť poéziu na spoločenskú hybnú silu, šéfoval kultovému časopisu Mladá tvorba, ktorý sa stal nočnou morou deformátorov, šéfoval Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý bol liahňou obrodeneckých reformátorov, anapokon šéfoval celému rezortu kultúry, ktorý prinajmenšom skultúrňoval politické ukrutnosti tzv. konsolidácie. Včasoch, keď jedni nesmeli, druhí nemohli atretí sa báli, človek á smel, mohol anebál sa. Od doby priškrtenej prízemnou politikou si ako osvietený politik vydobyl viac slobody, ako bolo vsilách bežného jednotlivca. Vdusnej normalizačnej atmosfére sa na jeho prejavy ačlánky čakalo. á však nikdy nečakal, kým ho postihnutí dobovou nepriazňou požiadajú opomoc, pomáhal zvyčajne skôr, ako sa naňho niekto obrátil. Akosi samozrejme niesol svoju husiu kožu na trh normalizačnej márnosti anezožieral sa pritom márnivou ľútosťou, hoci medzi bojazlivými, prispôsobivými, ukrivdenými, imedzi mocnými anezodpovednými, zostával osamotený aopradený pavučnami intríg. Aj jeho zásluhou sme na Slovensku mali menej emigrantov adisidentov ako napríklad vČechách. Aj jeho zásluhou dostala slovenská kultúra základy, ktoré tak ľahko nevyvrátia ani politické, ani ideologické prievany č búrky. Nech teda odvážnejší aužitočnejší od neho hodia po ňom kameňom. Bojazliví apríležitostní víťazi na to nemajú právo. 30. mája2007 |
