ղľáԾ
Ján Stanislav
Literárne informačné centrum, Bratislava 2004
Keď sa roku 1999 vtedajšie Národné literárne centrum vBratislave rozhodlo druhý raz po päťdesiatich rokoch vydať prvý zväzok viac ako tisícstranového diela druhej našej najvýznamnejšej slavistickej osobnosti profesora Ján Stanislava Slovenský juh vstredoveku, odborníci zviacerých zainteresovaných oblastí, ale aj širšia poučená verejnosť, vktorej nechýbali vysokoškolskí študenti príbuzného smeru, zbystrili svoju pozornosť. Nemožno sa tomu vôbec čudovať, veď pramenné diela, dokumentujúce stopy pôvodného osídlenia tohto územia Slovákmi, po dlhé roky chýbali.
Spomínaný zväzok priniesol sumár precízneho výskumu ainterpretácie miestopisných názvov tejto časti lokalít ačitateľovi sa tak do rúk dostali výsledky dlhoročného vedcovho historického aporovnávacieho štúdia často unás neznámeho aťažko prístupného pramenného materiálu. Stanislavova syntéza vtejto podobe sa tak stala rozhodujúcim anezanedbateľným prejavom národnej identifikácie Slovákov, ateda trvalou aorganickou súčasťou našich národných dejín.
Vzávere roku 2004 pri príležitosti nedožitej storočnice tohto vynikajúceho slovenského vedca zavŕšilo Literárne informačné centrum tento opus vydaním druhého zväzku, čím sa po roku 1948, keď Matica slovenská pripravila pre čitateľa toto dielo, druhý raz môžeme stretnúť stextom mimoriadnej historickej ajazykovej hodnoty, ktorého publikovanie podčiarkuje aj dôstojné pripomenutie tejto osobnosti slovenskej kultúry.
Pozoruhodné sú aj okolnosti, sprevádzajúce vznik tohto ojedinelého vedeckého počinu – ani nie štyridsaťročný Ján Stanislav ho začína načrtávať po obsadení južného avýchodného Slovenska Horthyho Maďarskom vjeseni 1938 adokončuje ho – ako uvádza vpredslove kprvému vydaniu – vmarci 1943. Vojnové časy však vydaniu tejto trojzväzkovej knihy (tretiu časť tvoril, práve tak ako vprítomnom vydaní, súbor máp) nežičili, atak uzrela svetlo sveta až vprelomovom roku 1948. Ani nasledujúce časy knej však neboli milosrdnejšie, veď na príkaz vysokého politického predstaviteľa KSČ ju vyradili zpredaja aknižníc.
Stalo sa tak napriek tomu, že jej autor, už vtedy známy svojou mimoriadnou vedeckou erudíciou, vnej verejnosti predostrel nevyvrátiteľné dôkazy ojazykovej aetnickej tvári starého Slovenska, ktoré vrovine jazyka zahŕňalo severnú časť stredného avýchodného Maďarska, ako aj severný cíp starej Panónie. Tento zvlášť cenný fakt podčiarkuje vdoslove kdruhému zväzku ďalší náš popredný slavista prof. Šimon Ondruš, keď píše: „... Otom, že na území historického Maďarska pred príchodom starých Maďarov vdesiatom storočí žili Slovania, pravá veda nikdy nepochybovala. Presvedčivo otom písal už Pavol Jozef Šafárik vSlovanských starožitnostiach (1837). Vkapitole oMoravanoch aSlovákoch konštatuje: »Příběhové tři slovanských větví, Moravanův vnynější Moravě, Slovákův vseverozápadních Uhřích.... aSlovanův druhdy vokolí Zadunajském, od okliky Dunaje uVyšehradu až po jezero Blatenské bydlevších... nejpřirozeněji vjeden celek zahrnouti býti mohou.« (II., s. 468). Ana nasledujúcej strane píše: »Přistoupíme li myslí nepředpojatou kvyslyšení nejstarších svědectví oslovanských obyvatelích tohto kraje (t. j. severnej Panónie – pozn. Š. O.), přesvědčíme se, že oni nikam slušněji, leč kMoravanům aSlovákům přičtení býti nemohou.«“
Toto stále platné Šafárikovo zistenie os to rokov neskôr vdiele Slovenský juh vstredoveku pomocou novodobých vedeckých metód apoznatkov podčiarkuje Ján Stanislav. Je len pochopiteľné, že ani toto jeho dielo nie je akousi definitívnou imperatívnou bodkou za skúmanou témou, skôr chce poskytovať východiskovú pozíciu pre ďalší jazykovedný ahistorický výskum voblasti štruktúrnych typov miestnych názvovo, ale aj lexiky, ako ipri porovnávaní impulzov pri tvorbe zemepisných miestnych mien vslovenských oblastiach. Tomuto cieľu istotne poslúži ikartografické zobrazenie zaznamenávaných jazykových prejavov – aj ono výrečne načrtáva pôvodné priestorové osídľovanie starých Slovákov na strednom Dunaji avPanónii.
Kvalitu prínosu tejto snahy podčiarkuje vyššie citovaný Š. Ondruš, keď konštatuje, že „... čím širšie ahlbšie sa zaoberáme zemepisnými názvami na južnom Slovensku avsevernej časti Maďarska, tým viacej sa presviedčame, že názor Pavla Jozefa Šafárika avýklady profesora Jána Stanislava vdiele Slovenský juh vstredoveku ostarej slovansko-slovenskej jazykovej atým aj etnickej povahe severnej časti historického Maďarska sú vedecky opodstatnené. Zlý politický osud diela Slovenský juh vstredoveku po jeho vyjdení roku 1848 treba napraviť. Preto je nové vydanie tohto diela potrebné vedecky aj politicky.“
Ktomu už skutočne niet čo dodať.
VILIAM APFEL
(Slovenské pohľady 4/2005, roč. IV., str. 130 – 131)
