ղľáԾ
Cesta V. Marčoka a pracovníkov LIC na Prešovskú univerzitu a na ružomberskú Katolícku univerzitu
Vdňoch 18.- 19. marca sa pracovníci Literárneho informačného centra spolu svedúcim kolektívu Dejín slovenskej literatúry III vybrali na pracovné turné za študentmi a čitateľmi na dve slovenské univerzity. Prednášky profesora V. Marčoka adiskusné vystúpenia redaktorov publikácie boli spojené spredajom kníh.
Keď sme 18. marca vstávali ráno oštvrtej - ba náš vodič Marián o 3. 30 -, všetci sme si uvedomovali, že nás čaká ďaleká cesta na východ. Cesta za čitateľmi. Za tým, čo má byť pozadím vydania každej knihy – putovanie ktým, čo ju zoberú do rúk svedomím, že sme prešli cestu, namáhavú pred vydaním aj teraz. Lebo vydať dejiny nie je špás. Anapísať ich tiež nie je hračka. Je to aj zodpovednosť. Zodpovednosť inštitúcie voči tým, čo s knihou budú dlhé desaťročia pracovať. Lebo iste ani autor nepredpokladal, že to bude niečo iba na čítanie.
Cestou sme sa zastavili kdesi za Detvou na salaši – ako inak – na bryndzové halušky. No prišli sme zavčasu – personál práve raňajkoval: mali teplé raňajky. Akoby sme ich iba vyrušili... Adali nám to aj najavo: na raňajkové halušky čakal vodič dlho-predlho, anavyše boli polosurové (okoštovala som ich). Mali vraj mokré drevo, nechcelo im horieť. Varenie ako vminulom storočí (teraz sa nám ľahko vraví ominulom storočí, keď je tesne za humnami). Otvárajú oôsmej – amy sme prišli osem nula päť. Na Soroške Marián pokus shaluškami zopakoval – a halušky opäť neboli dobré. Asi im zemiaky vtomto kraji vyzbierali naši spoluobčania – boli to halušky, ale cesto nebolo zemiakové. Žeby na východe už zabudli, zakého cesta sa hádžu pravé slovenské halušky? Prepáčte tento turistický exkurz, ale predsa len – halušky možno tiež patria knašej kultúre...
Po namáhavej ceste sa nám však na východe dostalo srdečné privítanie. Čím ďalej idete na východ, tým sú ľudia pohostinnejší, tým viac vás núkajú. Tu to naozaj platí. Pani profesorka ٲԾDZá vytiahla zbuksy vlastné stravné lístky avjedálni, kde pred študentmi stáli porcie ako pre ťažko pracujúcich, nás ponúkla dobrým študentským obedom. Halušky nemali, Marián by si bol určite dal do tretice, ale zato makové rezance (alebo aj čiernohorský rezeň) boli ako vCarltone. Kedy sa my pani Stanislavovej za takéto prijatie odvďačíme? Možno sa nazdávame: môžu byť radi, že môžu za nami prísť do hlavného mesta. AvPrešove sú radi, že knim prišiel niekto zBratislavy. „Kto všetko prišiel?“ pýtala sa pani Walczerová (Bacigálová). Čakali priam misiu. Misiu sdejinami. Oni nám ponúkli jedlo apekné privítanie, amy im – dejiny; pravdaže, za nižšiu cenu, ako je predajná. Pani ٲԾDZá bola vďačná, že hlavný editor zväzku V. Marčok jej kapitolu odetskej literatúre dotiahol podľa celkovej koncepcie diela, podľa svojich autorských východísk, aké uplatňoval pri iných kapitolách.
Celé podujatie – spojené spredajom – prebiehalo vkrásnych priestoroch tamojšej Prešovskej univerzity, vknižnici snadšeným riaditeľom, ktorý prázdne steny študovne využíva na prezentovanie diel tamojších výtvarníkov. (Práve vystavovala Bubánová, prešovská výtvarníčka, ktorá žne svetové úspechy.) Aprišli sem aj iní významní Prešovčania, ktorí na Bratislavčanov vždy hľadia súctou. Nechýbal Ladislav Šimon – jeho meno sa vBratislave často objaví ako meno člena nejakej poroty alebo ako meno autora prekladu. No anechýbal Karol Horák, ktorý má také dobré srdce, že verí - rovnako ako Stano Štepka - že zlo sa dá identifikovať aspísať. (Preto ten rovnaký názov – Súpis dravcov - najprv uHoráka, potom uŠtepku.) Len ľudia sčistým srdcom veria, že z dravcov možno urobiť zoznam. Anaša pracovníčka Anna Sigmundová medzitým so šarmom, akoby medzi rečou, predávala dejiny. (Ešte pred prezentáciou sme odskočili do prešovských tlačiarní Imricha Vaška avečer sme prevzali celý náklad publikácie Slovo asvet, zborníka zbudmerickej konferencie oprekladaní zmálo rozšírených jazykov.)
Avečer cestujeme popri osvietenom kostolíku na Levočskej hore, obchvatom okolo Popradu do Ružomberka. Azase prijatie, ako keď prídu najvzácnejší hostia. Pán dekan Imrich Vaško, ako vždy nadšený, uveličený: Bratislavčanom sa ráčilo knim zavítať. Pekné priestory, no hlavne milí ľudia, zapálení, čo sa prenáša do spôsobu ich rozhovorov shosťami i medzi sebou. Na prezentáciu boli prizvaní aj tamojší spisovatelia: doktor Benjamín Tinák, poetka E. Holbová, ale aj redaktor zNárodných novín, Ružomberčan Peter Mišák i tamojší znalec Dostojevského diela. Na ružomberskej Katolíckej univerzite sídli ispoločnosť Ľudovíta Hanusa, ktorý vroku 2007 bude mať okrúhle sté výročie narodenia (z LIC išlo jeho meno ako návrh do kalendára výročí UNESCO). Tajomníčkou spoločnosti je Monika Kekeliaková, Oravčanka, podobne ako pán dekan Vaško. Ak vBratislave občas uvažujeme, či je potrebné mať „v každom okresnom meste nejakú univerzitu“, tu, v mieste jej pôsobiska, si musíme uvedomiť: áno, je to potrebné. „Študenti zo spádových oblastí, najmä zOravy, by si drahú Bratislavu nemohli dovoliť platiť. Už teraz by im to bolo drahé,“ hovorí pán dekan. „A čo potom, keď sa spoplatní školstvo? Kým bratislavská Filozofická fakulta UK uvažuje ospoplatnení sumou 25 000 korún, ružomberská Katolícka univerzita ráta so sumou 4 000 korún ročne. Len nech mladí študujú, nech má čo najviac ľudí možnosť získať vzdelanie.“ Áno, takéto okresné univerzity majú svoj význam. Abudú ho mať, kým na nich budú takí zapálení ľudia ako Imrich Vaško, ktorý aj úvodné slovo kprezentácii predniesol tak, ako keby sám mal dávno hotovú koncepciu podobného literárnohistorického diela. N obidvoch prezentáciách autora V. Marčoka uvádzal spisovateľ A. Baláž, vedúci literárneho oddelenia. Pre študentov – ikeď sa už blížil víkend amožno iveľkonočné prázdniny - bola akcia príťažlivá. (No treba priznať, že okultúrne aktivity nemajú núdzu. Bratislavčan, germanista Adam Bžoch šiel práve privítať prozaičku Irenu Brežnú. Svoje si tu odprednášal docent Imrich Jenča avyužil príležitosť azviezol sa snami domov ksvojej manželke Ľubke Suballyovej, našej kolegyni.
Cestou máme ešte jednu zastávku. Opäť sa snaším putovaním spája slovo asvet – prejdeme popri pomníku francúzskych partizánov na vŕšku Zvonica pri Strečne a vPovažskej Bystrici (kde sme tlačili aj Stanislavov Slovenský juh) preberáme časť nákladu Albumu slovenských spisovateľov vo francúzštine – pán riaditeľ Alexander Halvoník sním na druhý deň pocestuje na parížsky Salon du livre. Ako blízko je z Považia do Paríža...
Skončila sa naša cesta na východ ana stredné Slovensko. Vzdialenejším cieľom bol Prešov, stredisko našich kultúrnych i cirkevných dejín: tu sa odohrali Carafove smutne známe prešovské jatky, tu zatkli gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča. Tu žijú ľudia, ktorí veria, že dravcov možno spísať... Avtomto prostredí akoby si aj náš autor Viliam Marčok uvedomoval aj rozporné stránky svojho diela, ktoré v niekom môžu vyvolať napätie, hoci už dávno máme po konsolidačnom období ipo porevolučnom období. Akoby pri stretnutí stýmito ľuďmi, ktorí aj vminulosti našej literatúry nevidia len disidentov, ale iautorov píšucich onašich dejinách (i odejinách trávy), apreto ešte nie menej slobodných... Veď dielo mnohých, aj keď prežili svoj život vkomunistickom režime, svedčí iba otom, že chceli iba písať, chceli žiť ako spisovatelia. Poznám napríklad vkus a literárne názory oboch autorov spomínaného Súpisu dravcov (S. Štepku iK. Horáka), ktorí každý na inom cípe Slovenska – na východnom izápadnom – sa hlásia kMiroslavovi Válkovi. „Pre mňa to vždy bude predovšetkým dobrý básnik,“ tvrdí Stanislav Štepka vnejednom rozhovore.
Ťažko sa na Slovensku píšu dejiny, anajmä dejiny literatúry. Aťažko sa o nich vážnemu človeku hovorí. Preto nie div, že keď autor hovorí o nich dnes, hovorí už inak, ako keď ich písal. Akeby ich písal dnes, možno by ich aj napísal inak. (Niet sa preto čo čudovať, že Stanislav Šmatlák prepracoval svoje dejiny, ktoré napísal vminulom režime...)
Naše dejiny (i dediny) sú vpísané do našej literatúry. Inak to ani nemôže byť. Aplatí to aj naopak – aj kraj je vpísaný, vtlačený do dejín. Jacques Le Goff, moderný francúzsky medievalista, vie vdejinách čítať spôsob života, vie rekonštruovať život istého spoločenstva. Možno práve toto robila unás vminulých obdobiach literatúra. Suplovala idejiny, lebo jej subjekt bol nimi pohltený. Veď tak ako sú dejiny vpísané do kraja, sú vpísané aj do osudu, ateda i do diela slovenského spisovateľa. Historická skúsenosť osobností č vlastná historická skúsenosť tvorcu sa nevyhnutne stávala súčasťou jeho vedomia hľadajúceho slobodu svojským spôsobom. Ide len oten spôsob. Zniektorých sa stali „dravci“, ziných obete, ale najčastejšie sú aj obete vsúpise dravcov anaopak.
Naša misia sdejinami na východnom ana strednom Slovensku sa skončila.
Ešte nás čaká Bratislava, Banská Bystrica, Trnava. Anapokon, aby sa dodržala tradícia, skončíme vRevúcej, v kraji Mateja Hrebendu.
