��������

Štvrtá básnická kniha autorky (1975) rozdelená do šiestich častí, ktoré spája leitmotív ochorenia a umierania. Publikácia obsahuje štúdiu Marty Součkovej.

Zbierka, ktorá sa na Slovensku stretla s neobvyklým čitateľským záujmom. Jej ústredným bodom je ľudská telesnosť, proces jej premeny a deštrukcie, liečba, ale aj nemožnosť zvrátenia patologických následkov vedúcich k smrti.  Kniha je vystavaná na metafore odolnosti, prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu a sveta okolo neho. Analyzuje vzťah k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity vo vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom. Ferenčuhovej verše sú nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou. Je to práve tento jadrný jazyk, ktorý generalizuje a redukuje pacienta, subjekt, na objekt medicíny – súbor symptómov. V Imunite preto cítiť ozveny foucaultovskej kritiky moderného režimu moci a kontroly.