��������

Móric August Beňovský: �ʲ���ä�پ� a cesty

Móric August Beňovský (1746 – 1786) sa narodil vo Vrbovom v rodine plukovníka Samuela Beňovského a barónky Rózy Révaiovej. Podľa jeho �ʲ���ä��í sa vraj veľmi mladý pridal k cisárskej armáde, kde pôsobil, kým neprebral majetky svojho strýka v Poľsku. Keď sa usiloval získať svoj podiel rodinného majetku v Uhorsku, príbuzní proti nemu zosnovali krivé obvinenie z rebelantstva, a preto ušiel do Poľska. Neskôr aktívne bojoval na strane poľských konfederátov, dostal sa do ruského zajatia, zapojil sa do sprisahania proti vláde a bol poslaný do vyhnanstva na Kamčatku, kde jeho životné dobrodružstvo naberá rozmery cestovateľa-moreplavca.

Pre nás Slovákov sú dôležité mnohé jeho prvenstvá. Ako prvý z našich ľudí sa dostal na štyri kontinenty a ani jeho cesta Sibírou nemá u jeho krajanov obdobu. O plavbe, ktorú uskutočnil z Kamčatky do Číny, vieme, že bola vôbec prvá tohto druhu. Misia na Madagaskare, ktorou ho poverili Francúzi, bola tiež jedinečná.

Azda najvýstižnejšie o ňom píše poľský historik Leon Orłowski, ktorý tvrdí, že Beňovský mal rovnako veľa predností, ako i negatívnych vlastností: „…bol súčasne človek, vojak, sprisahanec, politik, bezočivý dobrodruh, korzár, Don Juan i milovaný manžel, inteligentný organizátor i chvastúň, štedrý veľký pán a často bezmála žobrák, nadovšetko však človek nezlomnej vôle, obdarovaný veľkou odvahou i fantáziou, stvorený rozkazovať, vzbudzujúci bezhraničnú nenávisť a takisto oddanosť.“

Beňovského zápisky sa v knižnej podobe po prvý raz dostali k čitateľovi štyri roky po jeho smrti. Anglický vedec William Nicholson preložil trojzväzkovú francúzsku pôvodinu do angličtiny a vydal ju v dvoch zväzkoch v Londýne. Takmer súčasne v Londýne vyšla aj francúzska verzia.

Slovenský čitateľ pozná príbeh Mórica Augusta Beňovského z úspešného románu Joža Nižňánskeho, a tiež z filmového seriálu Vivat Beňovský.

Slovenské vydanie Beňovského �ʲ���ä��í vychádza z francúzskej pôvodiny tak, ako ju zverejnilo  roku 1999 švajčiarske vydavateľstvo Noir sur Blanc, ktoré vychádzalo z francúzskeho originálu textu. �ʲ���ä�پ� sú farbistým rozprávaním o osudoch neobyčajného človeka – vrbovského šľachtica, účastníka poľského protiruského odboja, poslaného na základe dekrétu cárovnej Kataríny II. do vyhnanstva na polostrov Kamčatka. Beňovský v �ʲ���ä�پ�ach opisuje cestu do vyhnanstva naprieč nekonečnou Sibírou, pobyt na Kamčatke, ľúbostný príbeh s dcérou „gubernátora“, vydarený útek na lodi spolu s desiatkami spoločníkov, plavbu cez Beringovo more, severný Pacifik, polročný pobyt v Macau na čínskom pobreží, príchod do Francúzska a napokon kontroverznú výpravu na Madagaskar. �ʲ���ä�پ�, akoby to názov naznačoval, nemôžeme považovať za memoáre v prísnom význame tohto slova. Beňovský v nich veľmi voľným umeleckým stvárnením vypovedá o vlastných osudoch. Neopísal históriu celého svojho života, lež časovo neveľký, hoci dôležitý úsek od roku 1770 do roku 1776. O ich osobitnej historicko-geografickej a literárnej hodnote však iste nie je potrebné nikoho presviedčať.

Musíme konštatovať, že ani jeden slovenský autor pred Beňovským nezožal taký literárny úspech ako práve on, a po ňom sa to tiež podarilo málokomu. Veríme, že sledovanie osudov nášho pozoruhodného krajana z 18. storočia, tak ako ich sám zaznamenal, bude pre vás príjemným čitateľským zážitkom, ale aj vhodným obohatením vašich vedomostí o tejto problematike.

Ráno som sa aj ja sám vybral do prvej osady, ktorá bola od nášho tábora vzdialená na štvrť hodiny, ale výhľad na ňu bol zakrytý hustým lesom. Prešiel som cez ohradu a prijali ma v mierne vyvýšenom drevenom dome, odkiaľ som dobre videl všetky ostatné domy; túto osadu tvorilo asi osemdesiat domov, pričom každý mal dvor, záhradu a viacero priľahlých miestností; všetky domy, postavené z dreva a pokryté doskami, tvorili jedinú ulicu, ktorá bola široká, čistá a z oboch strán ohraničená veľmi vysokými a košatými stromami; keď som vstúpil do osady, stretol som Mikuláša. Zaviedol ma do svojho domu, pred ktorým zhromaždil celé obyvateľstvo. Spýtal sa ma, či si chcem vybrať nejaké dievča, ale keďže som mu odpovedal záporne, vyhlásil, že moji druhovia sú prispôsobivejší; a vskutku som ich uvidel všetkých v spoločnosti dievčat, z ktorých niektoré boli veľmi krásne.

[Keď to obyvatelia videli, veľmi sa potešili, a vnuklo im to myšlienku, aby som si aj ja vybral mladé dievča z ich osady. Zatiaľ čo som sa tomu bránil, všimol som si ich nespokojnosť; Mikuláš mi vysvetlil, že v mojom odmietnutí vidia urážku.

Keď sme prišli do Mikulášovho domu, ktorý sa takmer ničím nelíšil od tých ostatných, pohostil ma čajom a ovocím. Potom môj hostiteľ pobádal mladých, aby mi ukázali v čom pozostávali ich zápasy. Nemohol som sa vynadívať na ich šikovnosť a ohybnosť ich tiel. Po ukončení mužských hier prišiel rad na tanec mladých dievčat. Lebo treba poznamenať, že vydaté ženy a ženatí muži tu netancujú, je to privilégium mladých dievčat. Niekoľko hudobníkov začalo hrať na nástrojoch pripomínajúcich gitary a dievčatá začali tancovať veľmi zaujímavé tance. Takmer všetky tancovali sólo, niektoré aj vo dvojici, pričom držali v ruke slnečník, kvety či akýsi bubienok so zvončekmi. Tancovali s neobyčajným šarmom a niektoré tance boli také výrazné, že môžem bez váhania vyhlásiť, že boli porovnateľné s najlepšími európskymi baletmi.]

Táto zábava skončila, až keď prišiel čas jedla, ktoré podávali vo dvore domu, v tieni do štvorca vysadených stromov. [Hojnosť a chutná úprava jedla ma veľmi prekvapili. A keďže mi Mikuláš vysvetlil, že táto hostina sa koná na moju počesť a že sa na nej zúčastňuje takmer sto osôb, spýtal som sa ho, ako je možné, že všetko bolo tak rýchlo pripravené, keď nemohli ani tušiť, že prídem, lebo do tejto osady, a nie do inej,  ma priviedla len náhoda. Vtedy mi môj hostiteľ vysvetlil, že takéto hostiny sa v ich osade konajú často, a to tak, že každá rodina pripraví jedno jedlo. Tento hospodárny spôsob spoločného hodovania sa mi veľmi páčil.] Ženy jedli oddelene a dievčatá obsluhovali mužov aj ženy.

Keď sme dojedli, pili sme šťavu z cukrovej trstiny, pomiešanú s akousi pálenkou z ryže a trstiny; nápoj bol veľmi silný; rozveselil spoločnosť a rozprúdil rozhovory. [Keď si ostrovania trošku viac vypili, začali Mikulášovi niečo vykladať, pričom neustále ukazovali na mňa. Akoby boli na mňa nahnevaní a zdalo sa mi, že hromžia smerom ku mne. Ale Mikuláš im niečo vysvetlil a oni sa upokojili; napokon ho však predsa donútili, aby sa na mňa obrátil a povedal mi, že ostrovania považujú za hanebné a opovrhujúce z mojej strany to, že zatiaľ čo si moji druhovia vybrali dievčatá, ja som tak neurobil. Očividne som ich tým urážal.

„Povedz im, priateľ môj,“ odpovedal som mu, „že som ženatý.

„Ja viem,“ povedal Mikuláš, „lebo si mi hovoril o svojom živote. Aj som im vysvetlil, že u vás je zaužívaná monogamia, ale nechcú tomu rozumieť, lebo hoci prijali kresťanskú vieru, nevzdali sa polygamie a voľných mravov svojich mladých dievčat. Dávam ti túto radu, priateľ môj: vyber si mladé dievča, ak nechceš byť príčinou ich veľkého žiaľu, lebo oni ťa majú úprimne radi.“

Pri takej príčinlivosti som súhlasil pod podmienkou, že moja svadba sa uskutoční až po mojom návrate z Európy. Keď Mikuláš zhromaždeniu pretlmočil moju odpoveď, nastala veľká radosť. Všetci ma začali objímať; otcovia behom odišli a nechali ma samého s mojím priateľom Mikulášom, ktorý mi vysvetlil, že išli vybrať sedem najkrajších mladých dievčat, ktoré mi ukážu, aby som si spomedzi nich vybral svoju manželku. Prezrel som si zatiaľ jeho obydlie, krásnu záhradu, kde sa nachádzal príbytok jeho šiestich manželiek. Ukázalo sa teda, že on tiež, hoci sa kedysi uchádzal o duchovný stav, neopovrhoval polygamiou] (lebo aj napriek veľkej snahe otca Ignáca, mnohoženstvo je tu ustálené a platné). Ledva sme stihli obísť dvor, záhradu a malý domček jeho manželiek, keď nám oznámili príchod ostrovanov.

Najprv si na dvore starci posadali do kruhu na rohože. Sedem žien, ktoré mali zakryté tváre, priviedlo sedem dievčat, oblečených v bielej hodvábnej látke s modrým opaskom, mali rozpustené vlasy, do ktorých boli vpletené živé kvety. Sedem dievčat vošlo do kruhu a priateľ Mikuláš ma doň voviedol. Povedal mi, aby som si sadol a dobre si prezrel tieto šarmantné bytosti, z ktorých som si mal vybrať; zatiaľ mal jeden starec dosť dlhú reč, na konci ktorej mi odovzdal závoj a Mikuláš mi tlmočil, že ho mám podať tej, ktorá si získala moje srdce. Uskutočniť výber bolo veľmi ťažké, ak som mal dobre rozhodnúť, lebo medzi týmito dievčatami boli tri, ktoré si mohli nárokovať na titul toho najkrajšieho výtvoru živej prírody; nebolo teda možné vybrať najkrajšiu, a tak som sa opýtal svojho priateľa, či môj výber neurazí ostatné; odpovedal mi, že nie; nato som sa podľa pokynu zdvihol a položil som závoj na jedno z týchto dievčat; potom sa ostatné postavili okolo nej, dali sa do tanca a hladili ju. Nakoniec ju vyviedli von z domu na ulicu a pred ňou išli s nástrojmi. Môj priateľ mi povedal, že obrad bude trvať viac ako hodinu, lebo dievča prevedú po všetkých domoch, aby sama oznámila svoju svadbu a prijala dary. Kým čakali na ich návrat, vodcovia sa hostili čajom a fajčili.

Okolo piatej hodiny som videl prichádzať nevestu v sprievode matky, ženy vo veku približne tridsaťštyri, tridsaťpäť rokov. Za nimi kráčal ctihodný starec, starý otec dievčaťa. Tento starec ma oslovil a objal, matka mi zverila svoju dcéru tým, že ju nechala pri mne; potom náhle odišli tak, ako aj ostatní vodcovia.

Vtedy ma Mikuláš upozornil, že musím dievča sám odprevadiť domov [kde ešte zostane do večera, keď si ju odvediem domov], pomohol mi, lebo mi ukázal cestu. [Keď sme takto kráčali, Mikuláš a ja, až k domu mojej nevesty, s prekvapením som si uvedomil, že ma vedie k sebe domov. Myslel som si, že sa tam len zastaví, aby vydal nejaké pokyny, a preto som zastal na prahu a povedal mu:

„Počkám ťa tu so svojou ženou.“

„Syn môj,“ slávnostne mi povedal, „môžeš opovrhovať prahom rodičov svojej ženy?“

Pri týchto slovách som prekvapený zostal stáť s otvorenými ústami, lebo svoju svadbu som považoval za akúsi nevyhnutnosť, ktorej som sa bezmyšlienkovite podriadil, no ani mi nenapadlo, že slepá náhoda mi prinesie túto možnosť a ja sa v budúcnosti spojím s dcérou muža, ktorého som aj napriek krátkosti našej známosti považoval za priateľa.

„Syn môj,“ oslovil ma Mikuláš ešte vrúcnejšie, vezmúc svoju dcéru za ruku a predvedúc ju predo mňa, „je možné, že opovrhuješ mojím najobľúbenejším dieťaťom? Volá sa Tingto Volangta, čo v našom jazyku znamená »mesačný svit«. Je mojou najobľúbenejšou dcérou, mojím milovaným dieťaťom. Dávam ti ju aj s týmto domom a celým majetkom. Ak chceš, môžeš tu bývať, ja pôjdem bývať do druhej osady, kde vlastním malý domček. Tu máš všetok majetok a dostatok pôdy. Všetko je tvoje: teraz alebo po tvojom návrate z Európy. Prosil som Boha, aby tvoja voľba padla na Tingto Volangtu, lebo je to moja najmilšia dcéra, ako si ty mojím najlepším priateľom od prvého okamihu, čo som ťa videl.“

Začala sa posledná časť obradu. Otec hlavou naznačil a nádherná Tingto Volangata dala v prítomnosti svojich rodičov novému manželovi nevýslovne šarmantným spôsobom prvý bozk. A v objatí vášnivej Indky sa celkom roztopili prísne zásady Európana. Keď som sa s Mikulášom rozlúčil, sľúbiac mu, že sa podriadim jeho vôli, ponáhľal som sa k sebe, aby som pripravil prijatie mojej nečakanej druhej manželky.

Úryvok z pripravovaného 2. zväzku knihy Mórica Augusta Beňovského �ʲ���ä�پ� a cesty, ktorý v januári vyjde vo vydavateľstve Lúč. Prvý zväzok vyšiel v októbri.