ղľáԾ
Jana Juráňová: Žila som sHviezdoslavom
Jana Juráňová (nar. 1957) síce sHviezdoslavom žiť nestihla, zato našla vzaprášených archívoch asvojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „Ahoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa ojeho dielo, oto, čo po ňom zostalo. Abolo sa očo starať.“
Juráňová je autorkou divadelných hier a prozaických kníh; jej román Orodovnice (2006) bol nominovaný na Cenu Anasoft Litera za rok 2006 avroku 2007 zaň autorka získala Cenu Bibliotéky. Napísala aj niekoľko kníh pre deti, napr. - Iba baba 1999, vdruhom vydaní 2002), Babeta ide do sveta (2003). Viaceré jej poviedky vyšli vangličtine, nemčine, poľštine, češtine, román Utrpenie starého kocúra bol preložený do maďarčiny apróza Do siete odetá zknihy Siete vyšla vnemeckom preklade. Píše pre rozhlas, prekladá zangličtiny a venuje sa aj publicistike.
„Predstav si, krstný otecko, deti budú zteba maturovať.“ Tú zvesť doniesla Ilonka, ich krstná dcéra. Učila na Obchodnej škole vKubíne - mladšia bratova dcéra, najmladšia z rodiny, azrazu je znej pani učiteľka. Oči mala celkom okrúhle, zreničky plné nadšenia istrachu. Ilonin muž, starecky nachýlený, vtej chvíli ako keby narástol, no zatváril sa skromne, svážnym výrazom vtvári si bafol zcigary, ahneď ju začal upokojovať, „neboj sa, Ilonka, veď to nejako dopadne“.
Celý Kubín bol na nohách. Študenti sedeli vtriedach amorili sa smaturitami, lebo okrem ústnych odpovedí museli vypracovať aj písomnú prácu na konkrétnu tému. Ilona práve chystala obed, premýšľala si plán na ďalší deň, keď unich na verande zaklopala akási ženička. Pýtala sa na veľkého básnika, či je doma, lebo súrne potrebuje jeho pomoc. Ilona sa najprv vyzvedala, čo sa jej stalo, či jej umrel dakto, alebo potrebuje peniaze. Nemôže predsa každého vpustiť kmužovi. Keď ešte pracoval na súde vNámestove, ľudia sa na neho so všeličím obracali, no ani vtedy si nemohol dovoliť byť advokátom chudobných. Veď by sa napokon stal jedným znich akomu by to bolo pomohlo? Žena, prosebníčka však nechcela nič prezradiť, len plakala aprosila „drahú pani manželku“, takmer si pokľakla, naozaj veľa nechýbalo abola by sa zosunula na kolená. Ruky mala zopäté aplačúc prosila, aby mohla hovoriť spánom básnikom. Ilona bola zmätená, ale povedala jej, nech sa teda usadí vpredizbe apočká, azašla za mužom.
Muž prikývol. Nechali otvorené dvere a Ilona počúvala zvedľajšej miestnosti. Žena začala hneď od dverí lamentovať, že čo si ona počne, čo len bude robiť, a keď sa konečne utíšila, vslzách rozpovedala veľkému básnikovi, že jej syn práve maturuje. Čakala pri škole, či ešte nebude niečo od nej potrebovať aon jej cez nejakú prestávku poslal lístok, že mu určili ako tému práce samotného veľkého básnika, jeho život adielo. „Pomôžte, preboha, pomôžte,“ spínala žena ruky.
Ilona videla, ako vjej mužovi heglo. Akýsi mladíček kvôli nemu nezvládne maturitu aúbohá matka príde omožnosť mať zo syna pána doktora alebo ktovie čo. Aešte tá hanba ktomu. Ilona nakukla do mužovej pracovne, kde sa odohrávala dráma a preľaknuto sa pozrela na muža. Ten, zahanbený, ale aj nahnevaný, ťažko určiť na koho, šepol jej, nech zavolá Ilonku. Učí na tej škole asynovi tejto nešťastnej ženy určite pomôže. Času je ešte dosť, prácu budú písať až popoludní adovtedy...
Ženička svďakou odišla, Ilonin muž sa ledva ubránil, aby mu nebozkávala ruky. Nahnevaný sa zatvoril vpracovni aani neobedoval.
Neprešla ani hodina auž knim dobehla zúfalá Ilonka.
„Krstný tatíčko! Čo mám robiť?!“ chytala sa za hlavu. „Ako jej mám pomôcť? Veď ma vyhodia zo školy, ak sa to dozvedia.“
„Ilonka moja aja mám čo robiť? Matka toho žiaka bola umňa, celé zúfalá, plačúc ma prosila, aby som jej synovi pomohol. To predsa nemôžem urobiť, aby som osebe napísal úlohu apri švindľovaní už vonkoncom nemôžem pomáhať. Preto som ju poslal za tebou.“
Ilonka sa tvárila ako pred popravou. On ju upokojoval apošepol jej, že keď si nebude dať vedieť sama rady stou maturitnou otázkou - ako ju zostaviť, odkiaľ začať, ako pokračovať aako to celé ukončiť -, pomôže jej. Atak sa napokon spolu zatvorili vjeho pracovni, Ilona im doniesla kávu, mužovi aj cigaru. Abásnik nadiktoval neteri hlavné body: čo je najdôležitejšie pre študentov zjeho tvorby, roky básnických zbierok, hlavné postavy. Ilonka sa upokojila, najprv sústredene počúvala krstného, potom si začala zapisovať. Spoznámkami odišla domov atam vpokoji prácu napísala, dala krstnému oteckovi skontrolovať, či je všetko tak, ako má byť, akeď on spokojne pokyvkal hlavou, zaniesla prácu zúfalej ženičke, atá ju cez prestávku podstrčila synovi.
Maturity sa skončili, vzrušenie opadlo. A po niekoľkých dňoch doletela Ilonka knim domov. Krstnú si ani nevšimla, čo nikdy predtým neurobila, abez opýtania vtrhla rovno do básnikovej pracovne. Ten sa na smrť preľakol, že niekto zomrel.
„Krstný otecko, krstný otecko, prichytili ma, prišli na to!“ vzlykala Ilonka, plakala, nariekala, strapaté vlasy jej lietali okolo hlavy ako divožienke. Mladé rešetko, pomyslela si Ilona sláskou, ajsmalým ostňom žiarlivosti. Ktovie, či by sa aj znej bola stala učiteľka, keby žila ogeneráciu neskôr. „Prišli knám páni z Obchodnej školy a vypočúvali ma. Vraj či som to ja podstrčila tomu nešťastníkovi vypracovanú otázku o Hviezdoslavovi.“
„A čo si im povedala?“ pýta sa Ilonin muž svojej krstnej dcéry, no tá nepočuje otázku alen splačom vykladá, „nie div, že skúšobnej komisii bola tá práca nápadná, keď ste to vy napísali. Pomenila som ju, no aj tak. Hneď vedeli, že ju žiak nevypracoval sám.“ Vzlyká čoraz hlasnejšie, Ilona jej podáva vreckovku apohár vody. „Sám riaditeľ apredseda skúšobnej komisie! Stála som tam, triasla som sa, aj som chcela odísť zizby, ale pán riaditeľ len hrmel ahrmel: ‘Slečna, pomáhali ste pri písomnej práci tomu žiakovi?’ Keď odchádzali, hovorili si medzi sebou, že ako učiteľka si mám poniesť následky takého kroku. A ešte vonku mi dohovárali, že prečo som to urobila. Tá hanba! Tá hanba!“ vykríkla Ilonka zúfalo azvalila sa na gauč.
Okrem jej vzlykov by sa ticho vpracovni dalo krájať. Básnik si sadol. Ilona stála vo dverách pracovne, vduchu mala pred očami tú komisiu, potom svojho veľaváženého brata, Ilonkinho otca, takého hrdého na svojho veľkého švagra, potom zasa tú zúfalú ženičku, matku toho nevzdelaného študenta. Škoda, že to nemôže porozprávať profesorovi zPrahy. No aj on je už vposlednom čase oveľa vážnejší aprísnejší. Možno by mu to ani nebolo smiešne.
„Krstný otecko, nehnevajte sa! Krstný otecko, som stratená, dostanem disciplinárku,“ plače Ilonka.
„Neboj sa, dieťa moje, len to všetko zvaľ na mňa,“ povie ticho Ilonin muž svojej nešťastnej neteri.
„Ako to mám na vás zvaliť, krstný otecko?“
„Povedz im, keď ťa budú vypočúvať, že ti to kázal sám Hviezdoslav.“
Ilona jej uvarila upokojujúci čaj a odprevadila ju domov. Keď sa vrátila, muž bol na prechádzke, vyvetrala jeho pracovňu azašla sa pozrieť do záhrady.
Na druhý deň popoludní prišla Ilonka už pokojnejšia. Nedali jej pokarhanie, ani ju nevyhodili zo školy.
„A čo si im povedala?“ pýta sa ticho básnik.
„Povedala som im – sám Hviezdoslav mi to prikázal! Apotom som im to vysvetlila. Aešte aj, že mi to môžete potvrdiť.“
„A oni? Čo na to oni?“
„Vzali si odo mňa tú otázku, tak ako som ju vypracovala. Vraj kbudúcemu roku podľa toho pripravia študentov, aby neboli takí hlúpi anevzdelaní. Tak predsa to bolo na niečo dobré.“
Kubín onemel vúžase, Kubín pochopil, že veľký básnik má naozaj zľutovanie so svojím nevzdelaným ľudom. Veď aj veľký básnik je len človek.
Ilonka pánom zo školy izmesta svätosväte sľúbila, že to už nikdy vživote neurobí. Básnik im ešte dodatočne vysvetlil, že otázka bola priťažká, aže dobre urobili, keď ju tak, ako ju spomocou netere vypracoval, dali do osnov. Páni pokyvkávali hlavami asúhlasili.
