ղľáԾ
Stephenie Meyerová : ú
ú si získal hneď po vydaní srdcia čitateľov. Hoci je román určený mladšej vekovej kategórii, mnohé čitateľky priznávajú, že román putoval zruky do ruky, až skončil ubabičky. Publishers Weekly ho označil za najlepšiu knihu roka, vNew York Times získala ocenenie Editor´s Choice av najväščom internetovom obchode Amazon.com bol hodnotený ako najlepšia kniha desaťročia.
Ťažko jednoznačne určiť, včom je príťažlivosť tejto knihy. Či je to shakespearovská láska Romea aJúlie alebo faktor ohrozenia, keď sa vzrušenie zo zakázanej lásky autajovanej náklonnosti zmení na hrôzostrašný pretek oholý život. ú je sfilmovaný adátum hollywoodskej premiéry je stanovený na 12.12.2008.
Okrem ich smiechu ahravej nálady ma však upútalo aj čosi iné, len som nevedela prísť na to, čo. Veľmi pozorne som si prezerala Edwarda. Kožu nemal podľa mňa takú bledú, možno sa rozhorúčil pri snehovej vojne, akruhy pod očami už neboli také výrazné. No bolo tu ešte čosi. Premýšľala som, pozorovala ich asnažila sa prísť na to, čo presne sa zmenilo.
„Bella, kam sa to pozeráš?“ vyrušila ma Jessica apozrela sa tým smerom.
Presne vtej chvíli sa jeho oči zvrtli ku mme.
Zvesila som hlavu, aby mi vlasy zakryli tvár. No aj za ten moment, na ktorý sa nám stretli pohľady, som si bola istá, že nepozeral nevľúdne ani nepriateľsky, ako keď som ho videla naposledy. V jeho pohľade bola opäť číra zvedavosť aistá nespokojnosť.
„Edward Cullen sa na teba pozerá,“ zachichotala sa mi Jessica do ucha.
„Nevyzerá naštvane, však?“ nemohla som si odpustiť otázku.
„Nie,“ povedala Jessica. Zjavne som ju zmiatla. „Mal by?“
„Myslím, že ma nemá rád,“ zdôverila som sa. Stále som mala čudný pocit. Hlavu som si zložila na ruky.
„Cullenovci nemajú radi nikoho... teda, nikoho si nevšímajú natoľko, aby ho mohli mať radi. Ale stále na teba pozerá.“
„Prestaň naňho zízať,“ sykla som na ňu.
Zasmiala sa, no pozrela inam. Zdvihla som hlavu natoľko, aby som sa uistila, že ma poslúchla; zvažovala som použitie násilia, ak by vzdorovala.
Vtom nás vyrušil Mike, plánoval po škole na parkovisku impozantnú bitku vsnehovej metelici achcel, aby sme sa pridali. Jessica nadšene súhlasila. Ztoho, ako sa pozerala na Mika, bolo hneď jasné, že by sa zapojila do hocičoho, čo by navrhol. Ja som nehovorila nič. Budem sa musieť schovať vtelocvični, kým sa parkovisko vyprázdni.
Po zvyšok obednej prestávky som prezieravo upierala oči na vlastný stôl. Rozhodla som sa dodržať dohodu, ktorú som uzavrela sama so sebou. Keďže nevyzeral nahnevaný, pôjdem na biológiu. Keď som si predstavila, že budem opäť sedieť vedľa neho, žalúdok mi párkrát bojazlivo poskočil.
Nechcela som ísť na hodinu sMikom ako zvyčajne, pretože bol očividne obľúbeným terčom pre vrhačov snehových gulí, ale keď sme prišli kdverám, všetci okolo mňa naraz zaúpeli. Pršalo adážď zmýval posledné stopy snehu vjasných bielych stružkách popri chodníku. Natiahla som si kapucňu avduchu som sa zaradovala. Po telocviku môžem ísť slobodne rovno domov.
Cestou kbudove číslo štyri Mike bez ustania frflal.
Keď sme vošli do triedy, súľavou som zistila, že môj stôl je ešte stále prázdny. Pán Banner chodil po triede ana každý stôl kládol mikroskop aškatuľku spreparátmi. Ostávalo ešte pár minút do začiatku hodiny avmiestnosti šumela vrava. Ja som sa snažila nepozerať na dvere abezmyšlienkovite som si čmárala na obal zošita.
Počula som veľmi zreteľne, ako sa stolička vedľa mňa pohla, ale nezdvihla som oči od svojich čmáraníc.
„Ahoj,“ ozval sa tichý, melodický hlas.
Zdvihla som hlavu, ohúrená, že sa so mnou rozpráva. Sedel tak ďaleko, ako to len lavica dovoľovala, ale stoličku mal otočenú mojím smerom. Zo strapatých vlasov mu kvapkalo, no aj tak vyzeral, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Tváril sa priateľsky a milo, na bezchybných perách mu pohrával úsmev. Oči mal však opatrné.
„Volám sa Edward Cullen,“ pokračoval. „Minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová.“
Vmysli mi zavládol totálny zmätok. Čo som si to celé vymyslela? Teraz bol dokonale slušný. Musela som niečo povedať, čakal na to. Na myseľ mi však neprichádzalo nič, čo by sa hodilo.
„A-ako si vedel, ako sa volám?“ vyjachtala som.
Jemne, kúzelne sa zasmial.
„No, myslím, že všetci tu poznajú tvoje meno. Celé mesto čakalo na tvoj príchod.“
Zatvárila som sa kyslo. Myslela som si, že tam je pes zakopaný.
„Nie,“ trvala som hlúpo na svojom. „Chcela som vedieť, prečo si ma oslovil Bella.“
To ho zmiatlo. „Mám ti radšej hovoriť Isabella?“
„Nie, Bella sa mi páči,“ povedala som. „Ale som presvedčená, že Charlie, teda môj otec, ma za mojím chrbtom volá Isabella, a tak ma tu aj zjavne všetci poznajú,“ snažila som sa mu to vysvetliť acítila som sa pritom ako totálna hlupaňa.
„Och.“ Nechal to tak. Nešikovne som odvrátila zrak.
Našťastie pán Banner práve vtedy začal hodinu. Snažila som sa sústrediť, kým vysvetľoval, čo budeme dnes na laboratórnom cvičení robiť. Preparáty vškatuľke boli poprehadzované. Máme pracovať vo dvojiciach aroztriediť preparáty buniek zo špičky koreňa cibule podľa fáz mitózy, vktorých práve sú, ariadne ich podľa toho označiť. Knihy nemáme otvárať. Odvadsať minút obíde triedu, aby zistil, kto to má správne.
„Začnite,“ nariadil.
„Dámy majú prednosť, partnerka?“ spýtal sa Edward. Pozrela som naňho aon sa tak nádherne šibalsky usmial, že som len ostala civieť ako idiot.
„Alebo môžem začať ja, ak chceš.“ Úsmev sa vytratil, očividne zvažoval, či som duševne spôsobilá.
„Nie,“ povedala som azačervenala sa. „Začnem ja.“
Trošku som sa predvádzala. Toto cvičenie som už robila avedela som, čo mám hľadať. Malo by to byť jednoduché. Strčila som prvé sklíčko na správne miesto pod mikroskop ahneď som nastavila štyridsaťnásobné zväčšenie. Zbežne som preparát prezrela.
Sebavedome som vyhlásila: „Profáza.“
„Smiem sa pozrieť aj ja?“ opýtal sa Edward, keď som už dávala sklíčko preč. Chytil ma pritom za ruku, aby ma zastavil. Prsty mal ľadovo studené, akoby ich doteraz držal vzáveji. Nie preto som však tak rýchlo odtiahla ruku. Keď sa ma dotkol, pichlo to, akoby nami prebehol elektrický prúd.
„Prepáč,“ zašomral aokamžite ruku odsunul. Naďalej sa však načahoval za mikroskopom. Pozorovala som ho, stále otrasená, kým si prezeral preparát ešte kratšie ako ja.
„Profáza,“ súhlasil aúhľadne to zapísal do prvého políčka na našom pracovnom hárku. Šikovne vymenil prvé sklíčko za druhé azbežne ho prezrel.
„Anafáza,“ zamrmlal ahneď to aj zapísal.
„Smiem?“ opýtala som sa ľahostajne.
Uškrnul sa aposunul mi mikroskop.
Horlivo som sa pozrela cez šošovku, ale čakalo ma sklamanie. Do kelu, mal pravdu.
„Preparát číslo tri?“ Natiahla som ruku, ani som naňho nepozrela.
Podal mi ho, ale akoby si dával pozor, aby sa znova nedotkol mojej pokožky.
Pozrela som tak kratučko, ako to len šlo.
„Interfáza.“ Posunula som mu mikroskop, než si ho stihol vypýtať. Rýchlo doň nakukol azapísal to. Spravila by som to aj sama, kým sa pozeral, ale jeho čisté, elegantné písmo ma odradilo. Nechcela som stránku pokaziť svojím škrabopisom.
Boli sme hotoví skôr, než sa ostatní čo ilen rozbehli. Všimla som si, že Mike s partnerkou stále dokola porovnávajú dva preparáty aďalšia dvojica má pod lavicou otvorenú knihu.
A tak mi nenapadlo robiť nič lepšie, len sa snažiť naňho nepozerať... ale márne. Zdvihla som hlavu aon na mňa hľadel, vočiach tá istá, nevysvetliteľná bezmocnosť. Zrazu som dokázala identifikovať ten drobný rozdiel vjeho tvári.
„Máš kontaktné šošovky?“ vyhŕkla som bez rozmýšľania.
Zdalo sa, akoby ho moja nečakaná otázka vyviedla zkonceptu. „Nie.“
„Aha,“ zamrmlala som. „Zazdalo sa mi, že máš nejaké iné oči.“
Pokrčil plecami aobrátil sa inam.
Niečo sa však naozaj zmenilo. Živo som si pamätala sýtočiernu farbu jeho očí, keď na mňa naposledy uprene pozeral; tá farba strašne vystupovala oproti jeho bledej pokožke azlatohnedým vlasom. Dnes mali jeho oči úplne inú farbu, podivne okrovú, tmavšiu než karamelky, ale srovnakým zlatým odtieňom. Nedokázala som si vysvetliť, čím to mohlo byť, ibaže by klamal otých šošovkách. Alebo som už zForksu naozaj začínala strácať rozum.
„Tak prečo si sem prišla?“
To sa ma ešte nikto nespýtal, aspoň nie tak priamo a naliehavo ako on.
„To je... zložité.“
„Myslím, že to zvládnem,“ nevzdával sa.
Hodnú chvíľu som ostala ticho apotom som spravila tú chybu, že som sa naňho pozrela. Jeho tmavozlaté oči ma zmiatli aja som odvetila bez premýšľania.
„Moja matka sa znova vydala,“ povedala som.
„To neznie tak zložito,“ nesúhlasil, ale odrazu mi vyjadril účasť. „Kedy sa to stalo?“
„Minulý september.“ Môj hlas znel smutno aj mne samej.
„A ty ho nemáš rada,“ predpokladal Edward, stále milým hlasom.
„Nie, Phil je fajn. Možno trocha primladý, ale aj tak milý.“
„Prečo si snimi nezostala?“
Nedokázala som pochopiť jeho záujem, ale on ma naďalej prevrtával očami, akoby bol môj nudný životný príbeh znejakého dôvodu neskonale dôležitý.
„Phil veľa cestuje. Živí sa bejzbalom.“ Pousmiala som sa.
„Počul som už oňom?“ opýtal sa aopätoval mi úsmev.
„Asi nie. Nehrá až tak dobre. Len nižšia liga. Veľa sa presúva.“
„A tvoja matka ťa poslala sem, aby mohla cestovať sním.“
Sklopila som zrak. Ruky mal opäť zovreté do pästí.
Vtedy sa pri našom stole pristavil pán Banner, aby zistil, prečo nepracujeme. Spoza našich chrbtov si prezrel naše hotové laboratórne cvičenie apotom sa zadíval pozornejšie, aby skontroloval odpovede.
„Ale, Edward, nemyslíte si, že aj Isabella by mala dostať šancu pracovať smikroskopom?“ opýtal sa pán Banner.
„Bella,“ opravil ho Edward automaticky. „Ona vlastne určila tri preparáty zpiatich.“
Pán Banner sa teraz pozrel na mňa so skeptickým výrazom vtvári.
„Vy ste už robili toto laboratórne cvičenie?“ opýtal sa.
Placho som sa usmiala. „Nie scibuľovým koreňom.“
„S rybou blastulou?“
„Án.“
Pán Banner prikývol. „Boli ste vo Phoenixe vprograme pre nadaných študentov?“
„Án.“
„Takže,“ povedal po chvíli, „zrejme je len dobre, že ste vy dvaja partnermi pri laboratórnych cvičeniach.“ Ako odchádzal, ešte si niečo zahundral. Keď bol preč, začala som si opäť kresliť do zošita.
„To je nanič stým snehom, čo hovoríš?“ opýtal sa Edward. Mala som pocit, že sa do toho rozhovoru núti. Znova ma zachvátila paranoja. Ako keby počul, očom sme sa sJessicou pri obede rozprávali, achcel mi dokázať, že nemám pravdu.
„Ani nie,“ odpovedala som úprimne, nepredstierala som, že som normálna ako všetci ostatní. Ešte stále som sa snažila zapudiť ten hlúpy pocit podozrenia, ale nemohla som sa sústrediť.
„Ty nemáš rada zimu.“ Nebola to otázka.
„Ani daždivé počasie.“
„Vo Forkse sa ti musí žiť ťažko,“ zamyslel sa Edward.
„To si nevieš ani predstaviť,“ zahundrala som si popod nos.
Úryvok zrománu, ktorý vychádza vpreklade Lucia Halová vo vydavateľstve Tatran.
