ղľáԾ
VIERA PROKEŠOVÁ (2. 8. 1957) vydala zbierky básní: Cudzia (1984; Cena Ivana Krasku), ԱčԾ (1988), Retiazka
(1992), ʱť (1998).Preložila výber z poézie V. Rakovského (Letiaci deň, 1980), antológiu 5 bulharských básnikov (Nedeľné zemetrasenie,1988), antológiu bulharského básnického symbolizmu (Bohémske noci, 1991), spolupreložila viacero antológií aprebásnila výber zo stredovekej francúzskej poézie (Piesne sladkého Francúzska , 1994), verše J. Préverta (Nové lásky, 1997), básne čínskych poetiek (Krehké ako chryzantémy, 1992, 2005), ako aj verše 6. tibetského dalajlámu (Hlasy Lhasy, 2003).
,,Viera Prokešová je citovo ústretová, vnímavá ksebe ikokolitému svetu. Jej postoj ku skutočnosti sa vyznačuje prijímaním vecí vich plynutí, je otvorená evidovaniu zmien, príchodov aodchodov, pričom stále podvedome aakoby vpodtexte hľadala odpovede na otázky, čo životné zmeny prinášajú. Jej poézia je reflexiou vzťahov adrobných náladových momentiek. Vyrastá zmomentu, z prchavosti chvíle, inšpiratívnym býva už drobný detail životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka, pozorovanie prirodzených anenápadných vecí. Vďaka tomu majú jej básne ráz náladových zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom, vlastným životom. Citová nežnosť sa vnich zvyčajne konfrontuje svonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. Jemné impresie, zktorých sa vynára postava poetky, sú vzásade jediným: sú cestou hľadania tak prepotrebnej citovej istoty. Občas vnich zarezonuje dekoračná štylizácia prostredia alebo situácie, včom sa dá vytušiť istý vplyv prekladateľskej skúsenosti sčínskou poéziou. Vtedy Viera Prokešová inscenuje prostredie, ktoré sa jej stáva kulisou na jemné senzuálne manipulácie. Av súznení prírody apsychického stavu či nálady zas možno vidieť typovú blízkosť s básnickým symbolizmom.
Už pri debute v roku 1984 bola poézia Viery Prokešovej označená spojením „výsostne ženská“. Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no sistým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále „uprene obrátená do seba“. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje kpopredným súčasným slovenským poetkám.“
Zdoslovu Dany Kršákovej
Hlasy
Popoludní v záhrade, farby
zanikajú hlboko
pod stromami,
zlievajú sa do jednej,
základnej, ktorá
určuje aj teba. Oblohu
takmer nevidieť, to pre dážď,
ktorý usedavo rastie
v korunách, spúšťa sa
čoraz nižšie,
až k zotletému kmeňu,
kde sa strácajú
všetky hlasy.
V tlačenej podobe Knižnej revue sú ďalšie ukážky.
