ղľáԾ
Patrik Oriešek sa narodil roku 1977 vTrenčíne. Vyštudoval bulharistiku aukrajinistiku na Filologickej fakulte UMB vBanskej Bystrici. Vsúčasnosti je doktorandom vÚstave svetovej literatúry SAV.
Rok bez cestopisov a reportáží
Slovenská literatúra faktu 2005
Literatúrou faktu sa na Slovensku zaoberajú najmä skôr narodení autori (väčšinou ešte pred rokom 1945), ato je naozaj škoda. Mladších autorov tento žáner, zdá sa, zatiaľ nepriťahuje, ikeď práve literatúra faktu dnes väčšmi ako román zodpovedá novej senzibilite aintelektuálnym potrebám súčasníka. Možnosť pracovať sinformáciami, textom, obrazovým materiálom arôznymi interpretáciami reality ahistorických udalostí v kreatívne príťažlivej sfére kríženia literárnych druhov ažánrov, fikcie a dokumentu, rekonštrukcie adekonštrukcie, mladých autorov akoby skôr odrádzala ako oslovovala. Vek autorov literatúry faktu sa, samozrejme, odzrkadľuje aj na výbere tém aspôsobe ich spracovania. Väčšine textov chýba rozptyl, štýl, maniera. Takmer všetky knihy trpia estetickou podvyživenosťou, nevydarenou fragmentárnosťou alebokostrbatou lineárnosťou. Kvalitných a čitateľsky príťažlivých kníh, aké píšu Poliak R. Kapuściński aleboAmeričan R. Halliburton, sa na Slovensku zrejme tak skoro nedočkáme.
Z každého pravidla existuje výnimka a tou sú memoáre aspomienky, napísané zväčša na celkom dobrej úrovni - zďaleka však nedosahujú formálnu aobsahovú vybrúsenosť diel Gombrowicza, Gidea či Greena. Výrazný estetický akompozičný nedostatok slovenskej literatúry faktu nevyvažujú ani získané informácie, zozbieraný materiál čichuť potrápiť sa sožánrom aštylistikou. Napriek všeobecne nízkej kvalite aešte mizernejšej propagácii je slovenská literatúra faktu pomerne obľúbeným čítaním. To vypovedá aj o nárokoch azvykoch slovenského čitateľa – známeho európskeho gurmána.
Zastúpenie vydavateľstiev vo sfére literatúry faktu je veľmi pestré. Podiel tradičných vydavateľov slovenskej literatúry faktu - Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, VSSS, RAK, Perfekt aIkar – bol percentuálne najvyšší aj minulý rok, ale čoraz viac im sekundujú aj malé regionálne vydavateľstvá, ktoré však literatúru faktu ešte stále vydávajú skôr náhodne ako cielene.
Azda okrem vydavateľov si málokto uvedomuje, že literatúra faktu vporovnaní sinými literárnymi žánrami ponúka aj čosi navyše. Spisovateľ si môže dokonale vyskúšať aotestovať viaceré postupy ametódy, spôsoby narácie a kompozičné experimenty; vedec môže preskúmať homogénnosť aleboheterogénnosť literatúry ako takej anaštrbiť alebo potvrdiť ťažko skúšané pojmy a súvislosti medzi faktografiou, historickým faktom, autorom atextom, subjektom aobjektom. Napokon čitateľovi poskytuje zábavu, poučenie aestetický zážitok. Táto u nás stále zaznávaná oblasť literatúry a literárnovedných výskumov môže poskytnúť aj nové odpovede na viaceré teoretické problémy. Môže tiež podnietiť nové diskusie otradičných otázkach literatúry iliterárnej vedy. Literatúra faktu však, zdá sa, zaujíma málokoho, čo je zrejme najväčší paradox slovenskej literárnej scény ajej prehnaných „umeleckých“ a „akademických“ ambícií.
Napriek jednostaj metastázujúcej povahe súčasnej literatúry faktu aztoho vyplývajúcej nemožnosti presného definovania či opísania jej žánrových hraníc aspoň naznačím najvýraznejšie sformované línie, ikeď tie do istej miery korešpondujú sjej žánrovým rozvrstvením: memoárovo-portrétovou, cestopisno-reportážnou, historicko-topografickou a portrétovo-topografickou literatúrou faktu. Encyklopedická literatúra faktu vzhľadom na svoj sumarizujúco-dopĺňajúci charakter nespĺňa viacero požiadaviek, aké by mala „skutočná“ literatúra faktu spĺňať, a preto ju do hodnotenia literatúry faktu za rok 2005 nezahŕňam. Nezaškodí však pripomenúť, že k najvýznamnejším encyklopedickým dielam minulého roku patria Lexikón iIslámu (Kalligram) Jarmily Drozdíkovej aďalšia časť Encyclopaedia Beliana (Eh – Gala, Veda).
Memoárovo-portrétová literatúra faktu:
Astrologické aspekty boli tvorbe kníh vlani priaznivo naklonené, svetlo sveta uzrelo desať kníh memoárovo-portrétovej literatúry faktu, medzi nimi aj dlho očakávaná „paranormálna autobiografia“ Vilmy Jamnickej Elixír môjho života (Ikar). Knihu napísala Marika Studeničová. Elixír môjho života mapuje dosiaľ neuzavretý - takmer storočný - kruh života slovenskej herečky aastrologičky, známej aobľúbenej najmä ustaršieho publika, od roku 1906 až po súčasnosť. Jamnická hravou formou sprístupňuje svoje súkromie, uvádza rozmanitú spleť faktov, dokumentárneho materiálu, zavádza tam, kde si nepamätá, fabuluje, domýšľa, zaťahuje čitateľa do svojho sveta ado poslednej strany mu nedá zneho vykĺznuť. Autorkám sa podarilo výborne skĺbiť pomer medzi využitím faktov a„fikcie“. Navyše jej, ako jednej zmála kníh literatúry faktu za rok 2005, nechýba potrebná razancia a štýl. Jamnickáso Studeničovou zabávajú čitateľa vsúlade spožiadavkami doby: tu ateraz, rýchlo apríjemne, pričom kniha nič nestráca zdokumentárneho charakteru.
Vpodobne nonšalantnom duchu sa nesú aj autobiografické spomienky operetného afilmového herca aspeváka Františka Krištofa Veselého Moja cesta spiesňou (Vydavateľstvo Q 111). Veselého spomienky – rámcovo spadajú do prvej polovice 20. storočia - sú však oveľa dramatickejšie a faktografickejšie ako vpomerne štylisticky uvoľnenom ado veľkej miery zábavnom texte Vilmy Jamnickej. Na druhej strane sú čitateľsky (pre mladú generáciu) menej zaujímavé, pričom opisujú až oštyridsať rokov kratší časový úsek a sú tiež písané ziného popudu (pre kamarátov), čo sa prejavuje aj na ich členení a kompozícii. Ku koncu sa memoáre venujú výlučne subjektívnym autorovým pocitom arezignujú na zobrazenie adokumentovanie širších spoločensko-historických udalostí.
Spomienky tanečníka, choreografa, jedného zo zakladateľov SĽUKu aLúčnice Juraja Kubánku Návraty do nenávratna (Perfekt) sa pohybujú vintenciách rozpomínania sa na detstvo, na zrod, formovanie azahraničné vystúpenia týchto dvoch svetoznámych folklórnych súborov. Žiaľ, Kubánkove Návraty do nenávratna sa ani rozsiahlou obrázkovou prílohou nevymykajú zradu priemerných memoárových diel slovenskej literatúry faktu.
Asi najslabšou zchudobnej minuloročnej nádielky spomienok a autobiografií je kniha Život plný hudby (SPN-Mladé letá) Eugena Suchoňa. Knihu pripravila skladateľova dcéra Danica Štilichová-Suchoňová. Prvou časťou sú samotné Suchoňove memoáre, druhou spomienky zaznamenané jeho priateľmi, spolupracovníkmi, dirigentmi, hudobníkmi a pedagógmi. Kniha na dvesto päťdesiatich stranách odkrýva neznáme stránky Suchoňovho života aprináša niekoľko nových informácií zaujímavých najmä pre slovenskú muzikológiu.
Kpodobnému hodnoteniu ma privádza aj pomerne zlostná alakonická kniha Antona Kreta Pavol Haspra, režisér (Vydavateľstvo Kubko Goral), poodhaľujúca koncepčné aestetické východiská tvorby divadelného atelevízneho režiséra Pavla Haspru. Kret predstavuje Haspru ajeho dielo až s cynickým odstupom, ktorý núti čitateľa porozmýšľať nad tým, prečo apre koho bola táto kniha vlastne napísaná... Napriek autorovej fundovanosti adokonalej znalosti látky je text určený viac pre teatrológov ako pre bežného čitateľa. Jeho fragmentárna podoba vytvára isté recepčné problémy a problematiky neznalý recipient sa naozaj nemá od čoho odraziť.
Od fragmentu kmedailónu nás prenesú krátke texty Igora Galla Publicisti bez masky (VSSS). Gallovu knihu možno sprižmúrením oka považovať za voľné pokračovanie knižných portrétov významných osobností slovenskej žurnalistiky Slava Kalného Páni novinári z roku 2004. Na rozdiel od Kalného Gallo viac zaostruje humoristicky poňatý pohľadna poodkrytie chybičiek krásy jednotlivých aktérov – jeho texty sú skôr anekdotami ako ucelenými profilmi viac či menej známych slovenských publicistov. Kniha trpí štylistickou nevyrovnanosťou avniektorých prípadoch aj zreteľnou absenciou vtipu, ktorý by, podľa všetkého, mal byť nosným pilierom celej publikácie.
Vážnosť zas charakterizuje zbierku textov k125. výročiu narodenia Milana Rastislava Štefánika (1880 – 1919), editor: Vojtech Čelko (Slovenský literárny klub vČR). Tvorí ho jedenásť spomienkových etud významných slovenských ačeských historikov, literárnych kritikov apolitikov, napísaných v 20. storočí (L. Ballek, D. Kováč, A. Matuška, Ľ. Lipták, F. X. Šalda, F. Langer, M. Janin, J. Šeba, R. Rajchl ml., O. Hlad a V. Čelko). Dopĺňajú ho fotografie abásne deviatich slovenských ašiestich českých autorov venovaných M. R. Štefánikovi. Podľa slov zostavovateľa by mal zborník priniesť premeny pohľadu, ako aj isté konštanty o mieste M. R. Štefánika vnašich dejinách.
Spojitosť so smrťou amŕtvymi velikánmi má aj nasledujúca publikácia, piata kniha amatérskeho historika Jaroslava Perniša Jej veličenstvo Smrť (Ikar). Po štyroch úspešných aveľmi dobre spracovaných knihách - Svätoštefanská koruna na dražbe ambícií, Kráľovné vtieni katedrál, Vznešená žena stredoveku, Kráľovné renesancie – vktorých mladý, ale už dostatočne skúsený autor, čitateľovi priblížilsobášnu politiku stredovekých vladárskych dynastií Anjouovcov aHabsburgovcov, nám vsvojej zatiaľ poslednej knihe ponúka pohľad na trochu dramatickejšie záležitosti – na život aokamihy smrti stredovekých panovníkov zrodu Habsburgovcov, Luxemburgovcov, Arpádovcov aPřemyslovcov. Časový horizont udalostí je vymedzený 11. – 15. storočím, čo znamená, že slovenský čitateľ vnej nájde aj niekoľko portrétov uhorských kráľov, ktorí vládli aj na našom území. Kniha má napriek viacerým kladom aj svojeslabšie stránky, ato najmä nedostatky v uvádzaní dôležitých údajov, ako napríklad roky rámcujúce život apanovanie jednotlivých kráľov.
Vojnovou tematikou, prípravou, stratégiou acieľmi Povstania, osudmi slovenských letcov asituáciou vslovenskej armáde počas druhej svetovej vojny sa zaoberajú Pamäti generála Tótha (VSSS). Keďže Tóthove memoáre vyšli post mortem a generál sa (zpochopiteľných príčin) nemohol podieľať na ich redakcii, text je korigovaný adoplnený erudovanými poznámkami vydavateľa, ktoré zároveň spresňujú adávajú do súvislostí niektoré problematické vyjadrenia (mŕtveho) autora. Text sa pohybuje na rozhraní beletrie adokumentu, čo prospieva uchopiteľnosti látky ijej autentickosti. Je vystavaný na lineárnej narácii, popretkávaný dialógmi, čo je vslovenskej literatúre faktu pomerne nezvyklý postup, amnožstvom historicky známych, hoci niekedy len ťažko overiteľných faktov zkonca druhej svetovej vojny.
Poslednou azároveň jednou z najvydarenejších kníh patriacich domemoárovo-portrétovej literatúry faktu je kniha Viliama Klimáčka GUnaGU. Príbeh jedného divadla (L. C. A. Publisher Group). Známy slovenský divadelník aspisovateľ sebakriticky, sdostatočným nadhľadom reflektuje okolnosti vzniku aneskoršie vyše dvadsaťročné pôsobenie tohto autorského divadla iseba samého na slovenskej divadelnej scéne. Text je rozdelený do dvoch častí: do Klimáčkovej (nielen divadelnej) abecedy aneúplného chronologického kalendária – sezónopisu divadla GUnaGU. Súčasťou publikácie je DVD skrátkym dokumentárnym filmom, hudbou anahrávkami najzaujímavejších scén zdivadelných hier GUnaGU. DVD je „prehrateľné“ v dvoch jazykových mutáciách – slovenskej aanglickej - čo sa nedá neoceniť.
Do rozhrania sféry memoárovo-portrétovej literatúry faktu acestopisno-reportážnej literatúry faktu patrí Cestovná správa zkongresu oničom ainé texty (Veda) Štefana Lubyho. Autor touto knihou nadväzuje na svoje dve predchádzajúce – Moji intelektuáli IaMoji intelektuáli II. Nosnou časťou knihy je dvanásť „cestopisných“ čŕt, vktorých Luby opisuje svoje kongresové akvázicestovateľské zážitky zrokov 2003 – 2005. Okrem nich kniha obsahuje aj dvanásť Lubyho príhovorov pri rôznych kultúrno-spoločenských príležitostiach.
Cestopisno-reportážna literatúra faktu:
Vcestopisno-reportážnej literatúre faktu za rok 2005 som, žiaľ, nezaznamenal nové prírastky. Príčiny treba asi hľadať v malom akčnom rádiuse píšucich penzistov alebo v nedostatku ich finančných prostriedkov. Mladí cestovatelia, novinári, spisovatelia a dobrodruhovia znepochopiteľných príčin (zrejme pre istotu) nič nepíšu, a to je veru horšie, ako keby na Slovensku každý rok vychádzali desiatky kníh cestopisného braku. Jedinú cestopisno-reportážnu aktivitu, ktorú som vlani zaznamenal, sú zápisky adenníky zciest publikované na pokračovanie včasopise Fragment vrubrike Obuj sa a choď. Ide ocestovný denník Petra Macsovszkého snázvom á acestopis Róberta Bielika Բí첹. Podobne to vyzerá aj s literárnovednou recepciou cestopisno-reportážnej literatúry. Kým západoeurópska aamerická, ale aj ruská literárna veda sa už takmer dvadsať rokov vrámci cestopisno-reportážneho diskurzu zaoberajú štyrmi druhmi meta-cestovania (euroimperialistickým, domácim, transkultúrnym aperiférnym), rekonštrukciou kultúrnej skúsenosti, funkciami kultúry vo svete, asymetriami adiferenciami medzi kultúrami, výskumom individuálnej cestovateľskej skúsenosti, kritikou europocentrických amasculinocentrických štruktúr aznich vyplývajúcich spôsobov narácie, tá slovenská zdanlivo nemá do čoho pichnúť, pretože slovenských cestopisov je málo, nikoho nezaujímajú, a nové samé od seba nevznikajú. Navyše, na kritickú prácu stýmto typom diel chýba vedcom cestujúcim výhradne organizovane – to je vlastne aj jedna zmnožstva slabín vyššie spomínaného diela Štefana Lubyho - potrebná cestovateľská skúsenosť. Sofasurfing pri Lotmanovi a Mukařovskom je oveľa pohodlnejší.
Historicko-topografická a portrétovo-topografická literatúra faktu:
Modelovým príkladom tohto typuliteratúry faktu sú knihy profesionálnych historikov Vladimíra Segeša Prešporský pitaval – Zločin atrest vstredovekej Bratislave (Perfekt) aKataríny Hradskej Slobodomurárske lóže vBratislave (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Obe sa vyznačujú diachrónnym prístupom ktéme – stredovekému zločinu, trestu, právu a slobodomurárskym lóžam – ato na konkrétnom mieste – vBratislave. Kým Zločin atrest vstredovekej Bratislave má viacvrstvové členenie, dá sa vňom pohybovať ako vskladačke, prechádzať zmiesta na miesto, čítať rôznymi smermi aspôsobmi, Slobodomurárske lóže sú napísané prehľadnejšie,čitateľsky príťažlivejšie, lineárne. Obe práce sú, samozrejme, výrazne selektívne, čo je vidieť najmä na texte Kataríny Hradskej. Vladimír Segeš predostiera svoju tému priemernému čitateľovi na môj vkus pomerne vyčerpávajúco, informačne ikompozične, čo však prináša ďalšiu možnosť otvorenej obsahovej iformálnej konfrontácie tohto textu sinými, menej postmodernými prístupmi kpísaniu historicko-topografických prác patriacich do sféry literatúry faktu. Obe knihy nepochybne patria ktomu najlepšiemu, čo roku 2005 vliteratúre faktu vyšlo, preto by sa mali stať vzorom aj pre ďalších tvorcov.
Kpomerne vydareným dielam patrí kniha Ivana Szabóa aLadislava Švihrana Vzácne návštevy Bratislavy (Nakladateľstvo Region Poprad). Opisuje šesťdesiat návštev Bratislavy významných osobností spoločenského, kultúrneho apolitického života. Tieto historické postavy od pápeža Leva IX., Fridricha I. Barbarossu cez Paracelsa, Máriu Teréziu aJána Sobieskeho až po Casanovu, Alberta Einsteina aDalajlámu - pútavo a skratkovito približujú medailóniky azaznamenávajú ich aktivity vnašom hlavnom meste počas návštev. Publikácia by sa dala zaradiť aj klínii memoárovo-portrétovej literatúry faktu, ale vzhľadom na jednoznačnú geografickú determináciu patrí do sféry portrétovo-topografickej literatúry faktu.
Čitateľsky menej príťažlivé, ale informáciami mimoriadne nasýtené sú Dejiny lurdskej jaskyne na Hlbokej ceste vBratislave (úč) Jozefa Haľka, Zdejín Liptovského Hrádku aokolia (Lufema) Branislava Chomu aNajstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre (Aprint) Víta Priesola. Tieto tri knihy sú cenným zdrojom poznatkov pre obyvateľov, cestovateľov a návštevníkov zmieňovaných lokalít asvojho druhu prvými dejinami týchto miest. K nim treba priradiť aj spomienkovú knihu významného slovenského jazykovedca Antona Habovštiaka Oravské chodníčky (VSSS), ktorá vychádza už druhýkrát - prvé vydanie vyšlo roku 1985. Habovštiakova kniha esejí je nezameniteľne spätá smiestom detstva, detailne približuje život areálie oravskej dediny zprvej polovice 20. storočia, preto ju nezaraďujem kmemoárovému prúdu literatúry faktu, ale khistoricko-topografickej línii.
Vyslovene amatérska, avšak oto autentickejšia je práca Júliusa Jackuliaka čá (Feeling, spol. s r.o.). Skupinový portrét drevokombinátu ajeho zamestnancov prekvapivo nevznikol na objednávku, ale ako výsledok spontánneho zberateľského nadšenia dlhoročného zamestnanca podniku. Autor podrobne opisuje rané roky fungovania Bučiny acez problémy výroby aosudy jednotlivých zamestnancov sa dostáva až krozporom súčasnosti akrátkemu prehľadu štátnych delegácií, ktoré navštívili drevokombinát počasjeho polstoročnej histórie. Šesťdesiate výročie vzniku Bučiny mohli teda súčasní iminulí bučinári spokojne osláviť aj touto vzácnou knihou.
Presne na opačnej strane čitateľského záujmu by sa mohol ocitnúť netradičný, takmer detektívny bedeker po histórii, kultúrnom aspoločenskom životeGalanty, dokazujúci, že aj marginálna téma spracovaná na vysokej úrovni sa môže stať mimoriadne zaujímavým agurmánskym čítaním. Prostredníctvom životného príbehu Samuela Neufelda ajeho galantskej tlačiarne v rokoch 1890 – 1949 (L. Struhár) prináša Anna Jónásová neošúchané pohľady na kultúrne dejiny Galanty ajej širokého okolia, a to vo veľmi širokom kontexte. Autorka poskytuje čitateľovi nielencenné informácie, ale uvádza do deja, ktorý je, ako sa zdá, pre väčšinu slovenských diel literatúry faktu absolútne nepotrebný. Zároveň svojou knihou pripomína, že literatúra faktu by mala byť skĺbením čo najväčšieho - prehľadne spracovaného - klbka informácií apútavého štýlu. Už nápad predstaviť kultúrno-spoločenské dejiny mesta cez vývin aosudy kníhtlačiarov (aich tlačiarní) či cez bibliografiu produkcie tlačiarní vistom regióne vistom čase je nesmierne zaujímavý, aako sa to vtexte Anny Jónásovej jasne ukazuje, aj relevantný ananajvýš inšpiratívny.
Naopak, veľmi rozpačito vyznieva kniha Mikuláša Nevrlého aJána Čomaja Šachová Bratislava (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Viac sa vnej dozvieme oBratislave než ošachu alebo ošachu vBratislave, ako by to mohol predznamenávať názov publikácie. Knihe chýba jasnejšia koncepcia; suché úradnícke vyratúvanie udalostí amien na kvalitnú literatúru faktu dnes už naozaj nestačí.
Sbásnickou otázkou či je Nitra, slovenské Coventry? (Effeta) sa na čitateľa obracajú Štefan Košovan aEmil Augustín Vontorčík. Autori sa venujú opisu vojnových udalostí spájajúcich sa sNitrou ajej najbližším okolím.
Mimoriadne plodným autorom je Viliam Apfel. Roku 2004 mu vyšla kniha oM. R. Štefánikovi aosudoch pamätníka na Bradle snázvom Panteón zlomených nádejí, vlani kniha Čas bez rozlúčky (Vydavateľstvo Matice Slovenskej). Autor vnej pútavú tému bojov pri Piave predstavuje značne fragmentárnym spôsobom - prelínanie osobných zážitkov aktérov, úryvkov zkníh, denníkov adobových fotografií. Pri písaní Apfel vychádza zosobných pohnútok – brat jeho starej mamy pri Piave padol - a oduševnene sa snaží vdýchnuť život týmto udalostiam. Knihe sa dá vyčítať priveľká rozbiehavosť, chýbajúca centrálna línia, časové ainformačné vákuum vznikajúce zoslabej práce sprameňmi, a to nielen vkontexte prvej svetovej vojny, ale aj vrámci samých bojov pri Piave, čo knihu najskôr zbavuje výpovednej hodnoty anásledne aj čitateľnosti.
Značnú dávku paranoje, mysterióznosti akonšpiratívnosti à la Däniken aGolicyn obsahuje na slovenské pomery netradičná kniha Lži, ktoré menili svet (Regent) novinára Leopolda Moravčíka. Vdvanástich kapitolách Moravčík rieši dvanásť veľkých revolúcií, ktoré sa vjeho interpretáciách udiali inak, ako to poznáme zodbornej literatúry alebo médií. Autor „verný“ svojmu remeslu nepodsúva čitateľovi tendenčné výpovede, ale myšlienky oprostené od ideologických a ideových nánosov, a narába spragmatickejšími a pravdepodobnejšími scenármi, ako to dosiaľ robila slovenská aeurópska historiografia. Využíva slabiny aobmedzenia akademického historizmu, hľadá viaceré možnosti interpretácie známych udalostí aponúka čitateľovi paralelné dejiny, za čo mu slovenská historiografia aliteratúra faktu môžu iba poďakovať. Moravčík prinavracia čitateľa kzáujmu oveci, ktoré sa okolo neho zdanlivo nepozorovane odohrávajú celý život apodnecuje ho kďalšiemu štúdiu problematiky asamostatnému mysleniu. Literárny vedec profesor Jurčo by tento typ literatúry iste nazval bulvárom literatúry faktu, ale práve knihy ako Lži, ktoré menili svet môžudo sféry humanitných vied priviesť budúcich slovenských historikov apolitológov.
Na záver som si nechal dva bonbóniky, ktoré sú zároveň príjemné aj užitočné. Jednoznačne najprecíznejšie spracovanou publikáciou literatúry faktu za rok 2005 – mohlo by sa zdať, že ide oencyklopédiu - je kniha Tomáša Krivjanského Poľovnícke strelectvo (Epos). Autor detailne spracoval celú problematiku poľovníckeho strelectva od balistiky, druhov strelných zbraní, nábojov, poľovníckej optiky cez prehľad zbraní vyrábaných vČSSR, ČR aSR, ako aj knám dovážaných, po legislatívu akrátku históriu vzniku avývoja Slovenského poľovníckeho zväzu apoľovníckeho strelectva na Slovensku. Text dopĺňa množstvo farebných a archívnych fotografií, schém aobrázkov. Je to reprezentatívna publikácia najvyššieho rangu. To isté platí aj onasledujúcej knihe.
Všetkých milovníkov vína iste poteší publikácia Fedora Malíka akolektívu Víno Malých Karpát (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Kolektív autorov sa vnej komplexne venuje vínu aľuďom pod Malými Karpatami avyvážene predstavuje jednotlivé vinohradnícke lokality, opisuje ich špecifiká ahistóriu dorábania vína, tradíciu stolovania apitia vín vmalokarpatskej oblasti. Knihu dopĺňa množstvo kvalitných farebných ačiernobielych fotografií. Čo dodať ktejto knihe avlastne už aj celkom na záver? Snáď len to, že je škoda, že vydavatelia ku knihám nepribaľujú aj fľašu vína...
Ceny za literatúru faktu za rok 2005
Prémia Literárneho fondu
Literárny fond udelil prémiu voblasti literatúry faktu Jánovi Čomajovi za knihu Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya(Perfekt).
,,Biografické rozprávanie oživote adiele popredného slovenského sochára rekonštruuje životný príbeh umelca, ktorý sa výrazne zapísal do dejín našej výtvarnej kultúry, najmä tej jej súčasti, ktorá profiluje aj panorámu verejných priestranstiev niektorých miest. Kniha je výsledkom interakcie umelca askúseného novinára apublicistu, treba tu povedať, že produktívnej spolupráce, ktorá presahuje iba nevyhnutný záznam životných epizód aanekdot, ale vo vydarených okamihoch preniká kcharakteru azmyslu tvorivých úsilí umelca Bartfaya, Jeho spomínanie adokumenty si našli vČomajovi adekvátneho partnera, autora textu so zmyslom pre výrazové avýznamové bohatstvo rozprávania.“
(z hodnotenia odbornej poroty)
Ceny za literatúru faktu 2005
Cena Miroslava Ivanova
Viliam Apfel si na pražskom veľtrhu Svět knihy prevzal Cenu Miroslava Ivanova za ,,trvalý prínos pre rozvoj českej aslovenskej literatúry faktu“.
Cena AOSS
Klub spisovateľov literatúry faktu ocenil Cestovnú správu z kongresu o ničom a iné texty Štefana Lubyho (Veda).
Cena Ikaru Zlaté pero
Jaroslav Perniš: Jej veličenstvo Smrť (Ikar)
