ղľáԾ
Svoju poslednú básnickú zbierku Գٱé vydal Štefan Strážay (1940) roku 1992aodvtedy sapublikačne odmlčal. Keďže tonebolo kraskovsko-rúfusovské „významné mlčanie“, aleiba také „obyčajné“, keď nemáme čo, alenajmä nechceme čo-to povedať, zdalo sa, že vrušnej ponovembrovej ére ho čaká osud zabudnutého básnika. Takáto situácia by básnikovej diskrétnej mentalite určite najväčšmi vyhovovala, lenže postupne sa začali objavovať články aštúdie vracajúce sa kStrážayovi; kjeho poetike saobrátili inejakí začínajúci básnici anakoniec prekvapujúco (najmä pre básnika samého, keďže otom nevedel) vyšlo roku 2011vreprezentatívnej Knižnici slovenskej literatúry jeho Básnické dielo.
Toto všetko svedčí otom, že ikeď básnik svoje posledné slovo (aspoň verejno-publikačne) už povedal, jeho poézia zďaleka nie. Ukazuje sa, že spôsob, akým vosvojej poézii hovorí, ito, čo hovorí (atiež to, čo zamlčuje), predstavuje literárnohistoricky itypovo jednu zpodstatných zložiek modernej slovenskej poézie. KStrážayovej poézii sateda treba vracať nielen kvôli reformulácii literárnych dejín druhej polovice 20.storočia, ale aj kvôli pochopeniu existenciálnych dejov včloveku vtedy iteraz. Zoboch týchto dobrých dôvodov sme naFilozofickej fakulte UK vBratislave usporiadali 5.apríla konferenciu Štefan Strážay – skladanie portrétu.
Valér Mikula
Portrét básnika sapodujalo poskladať desať referujúcich. Konferenciu otvoril príspevok Petra Zajaca zameraný natypy metafory vslovenskej lyrike dvadsiateho storočia, vktorom napozadí tvorby vybraných slovenských básnikov poukázal na špecifiká obraznosti Štefana Strážaya. Referát Zoltána Rédeya pomohol súhrnne vykresliť básnikov model sveta ajeho premeny vjednotlivých etapách tvorby. Valér Mikula sústredil pozornosť natematické konštanty Strážayovej lyriky aupozornil naniektoré významové posuny priinterpretáciách básní. Tematiku domova ajeho rôznych podôb, ktoré sú preStrážayovo dielo príznačné, priblížil príspevok Jaroslava Šranka snázvom Básnik bezdomova. Často analyzovanou básnickou zbierkou bola kniha Malinovského 96, inšpirujúca ajdva samostatné referáty: Fedor Matejov savydal cestou interpretácie jednej konkrétnej básne Začiatok románu aKatarína Zitová sazamyslela nad žánrovými špecifikami cyklu krátkych textov ʴdzáǰ. Poslednej Strážayovej zbierke Գٱé savenoval Igor Hochel vpríspevku „Գٱé“ a„exteriér“ ľudského subjektu. Mária Valentová ilustrovala na príkladoch piatich básní špecifickosť portrétneho žánru vStrážayovej tvorbe, Erik Markovič sazasa rozhodol poodhaliť niektoré náznaky palintropickosti vjeho poézii. Záverečný referát Braňa Hochela priniesol analýzu prekladov Strážayových básní doangličtiny ašpanielčiny aprípadné významové posuny vnich. Konferencia osvetlila rôzne aspekty Strážayovej tvorby aprispela tak kvytvoreniu celistvejšieho obrazu básnika vkontexte našej poézie druhej polovice 20.storočia.
