ղľáԾ
Od narodenia Pavla Dobšinského uplynie 16. marca 180 rokov. Tento deň sa stal unás Dňom ľudovej rozprávky. Vsúčasnosti si možno kúpiť Dobšinského rozprávky vrôznych vydaniach aprerozprávaniach. Na pultoch kníhkupectiev nájdete 3. vydanie Zlatej knihy rozprávok Pavla Dobšinského (SPN – Mladé letá 2007) silustráciami Ľudovíta Fullu, Moje najmilšie rozprávky silustráciami mladých výtvarníkov Z. Brunckovej, M. Koptáka, M. Onderikovej, J. Stankovianskej aB. Vanča (Perfekt), Tri holúbky silustráciami Maje Dusíkovej (Buvik), հž silustráciami Ľudovíta Fullu (Buvik), Slovenské rozprávky 1 a2 silustráciami Ľuby Končekovej-Veselej, ale aj knižku Petra Glocka Rozprávkar arozprávnica oživote tohto neúnavného zberateľa rozprávok (Perfekt). Literárne informačné centrum pripravilo ako poctu tomuto velikánovi publikáciu Pamodaj šťastia, rozprávka stextami Valentína Beniaka, Márie Ďuríčkovej, Jozefa Cígera Hronského, Ľubomíra Feldeka, Petra Glocka, Milana Leščáka, Viliam Marčoka, Vladimíra Mináča, Štefana Moravčíka, Dany Podrackej,Milana Rúfusa aOndreja Sliackeho.
Pamodaj šťastia, rozprávka
Od narodenia Pavla Dobšinského uplynie 16. marca 180 rokov. Tento deň sa stal unás Dňom ľudovej rozprávky. Vsúčasnosti si možno kúpiť Dobšinského rozprávky vrôznych vydaniach aprerozprávaniach. Na pultoch kníhkupectiev nájdete 3. vydanie Zlatej knihy rozprávok Pavla Dobšinského (SPN – Mladé letá 2007) silustráciami Ľudovíta Fullu, Moje najmilšie rozprávky silustráciami mladých výtvarníkov Z. Brunckovej, M. Koptáka, M. Onderikovej, J. Stankovianskej aB. Vanča (Perfekt), Tri holúbky silustráciami Maje Dusíkovej (Buvik), հž silustráciami Ľudovíta Fullu (Buvik), Slovenské rozprávky 1 a2 silustráciami Ľuby Končekovej-Veselej, ale aj knižku Petra Glocka Rozprávkar arozprávnica oživote tohto neúnavného zberateľa rozprávok (Perfekt). Literárne informačné centrum pripravilo ako poctu tomuto velikánovi publikáciu Pamodaj šťastia, rozprávka stextami Valentína Beniaka, Márie Ďuríčkovej, Jozefa Cígera Hronského, Ľubomíra Feldeka, Petra Glocka, Milana Leščáka, Viliam Marčoka, Vladimíra Mináča, Štefana Moravčíka, Dany Podrackej,Milana Rúfusa aOndreja Sliackeho.
POCTA DOBŠINSKÉMU
Štefan Moravčík
Žijeme, zdá sa, večne malí
zodlesku zlata,
čo ste nazbierali.
Nech do nás nik nezapára,
máme svojho Popolvára,
máme drsné korene
do rozprávky vložené.
Pod závojom chudoby
krásna víla dýcha...
Vy ste naša opora,
zlatý meč apýcha.
Keď sa chorľavý, chudobnejší než myš vjeho drienčanskom kostole, rozhodol pokračovať vo vydávaní Slovenských povestí, teda toho, čím sa dnes pýšime pred sebou isvetom, našli sa len traja Slováci, ktorí boli ochotní si ich objednať. Každý iný by bol vtej chvíli zatrpkol na smrť - atí čo sa sním spočiatku vydali do Zlatnej krajiny, to napokon aj urobili -, on sa však dokázal pozviechať. Kde tento chorľavý, jóbovými tragédiami stíhaný muž vzal silu, predovšetkým však vieru, že to, čo robí, má zmysel, apo neúspechu spokračovaním vo vydávaní Slovenských povestí, začal po nociach, po naplnení každodenného zápasu o holéživobytie, pripravovať ešte väčší doklad oduchovnejexistencii vlastného národa?
Zúvodu Ondreja Sliackeho
Slovenský Homér, muž, ktorý vyrozprával – aako vyrozprával! – vnútorné príbehy svojho ľudu, žil teda tu uprostred pokojnej prírody, ktorá vie opominuteľnosti jeho času, ale tuší niečo aj ojeho trvaní.
Bol to muž stálosti avernosti, muž nie výbušný, nie prchký anáhlivý, ale práve trvajúci vpokojnej práci. Kázal aučil, utvrdzoval avychovával mladých istarých; gazdoval, včeláril azáhradníčil; bol robotník medzi robotníkmi. Ako by teda nemal poznať dôverne život svojho ľudu?
Bol to jeho život.
Iba večierkom sa zneho stáva niekto iný. Večierkom, ako svedčia svedkovia, sedával pri kozube apri pukotaní dubových polien rozprával svoje povesti – dnes by sme povedali, že ich nahlas redigoval. Alebo stával pri vysokom pulte vhosťovskej, písal, zapisoval, prepisoval, snoval svoje príbehy, neúnavný anezničiteľný ako hrdina týchto príbehov: ešte slovo aešte krok, aešte jedna tmavá hora, aešte jedna beda či bieda – ale teraz si už vydýchneme: Pamodaj šťastia, lavička.
Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií slovenských detí; vychovalo, totiž vycibrilo si zmysel pre krásu reči, pre ľahkonohosť asúčasne všemocnosť fantázie, pre príbeh, od ktorého sa nedá odtrhnúť. Aešte mnoho amnoho generácií príde, ustavične bude prichádzať kDobšinskému, lebo mnohé, čo dnes skvele cvendží slávou ašíravami sveta, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč.
Vladimír Mináč: Drienčany
Keď sa Pavol Dobšinský vnovembri 1860 ženil vBanskej Štiavnici, nezabudol na svadbu pozvať aj svojho najlepšieho priateľa. Bottovi však akási zaneprázdnenosť zabránila pozvanie prijať a poslal Dobšinskému žartovné ospravedlnenie – vraj keby prišiel, by sa „celá Štiavnica len žalospevom ozývala“, pretože on, Botto, by to Dobšinského „lúčenie sa od krušpánovho venca zniesť nemohol“.
K Dobšinského prvému manželstvu bol osud krutý – žena mu čoskoro zomrela, atak sa vseptembri 1867 oženil po druhý raz, tentoraz svdovou. Vyženil s ňou aj syna, ktorému bol dobrým otčimom. (Syn sa volal Ján Čajak, vyrástol zneho známy spisovateľ.) Okrem prvej ženy pochoval Dobšinský aj svojho prvého vlastného potomka, atak vedel, očom hovorí, keď Jánovi Bottovi – zaprisahanému starému mládencovi – raz napísal:
„... ožeň sa, hneď máš krštenia apohreby quantum satis. My alespoň pohyby obyvateľstva tvoríme azapríčiňujeme; lež vy, starí devani, čože? Veru by si sa už mal oženiť anenechávať na tie časy, keď potom krštenie apohreby sotva zapríčiníš.“
Pod krušpánovým vencom, ktorý spomína, má Botto zrejme na mysli viechu – prezrádza nám to, že kým boli Dobšinský aBotto mládenci, vedeli družne oceniť radosti bohémskeho života.
No ešte viac než obohémstve svedčí tón ich korešpondencie očomsi inom.
Slovenská literatúra môže pokladať za svoje neobyčajné šťastie, že jej rozprávkové bohatstvo zhromaždil adefinitívne zachránil práve Pavol Dobšinský, húževnatá osobnosť bez predsudkov, so sokratovskou schopnosťou znášať a chápať všetko, čo prináša život – či už ten skutočný, alebo ten rozprávkový – aso shakespearovským zmyslom pre básnickú krásu.
Ľubomír Feldek: Tri pohľady na Pavla Dobšinského
Dlho vdetstve, kedykoľvek som tak vyšiel zrazu zhory na čistinu, zmocňovalo sa ma čudné vzrušenie. Fantázia sa dávala do pohybu anabádala kčinnosti. Vstrede lúky je kameň. Treba ho odvaliť. Pod ním je iste otvor, ktorý vedie hlboko do zeme. Tadiaľ vedie cesta do iného, tajomného sveta. Poviete: mätenie myslí. Aja hovorím: čím by bolo dieťa bez fantázie? Ačo by ztakého dieťaťa bolo odvadsať rokov? Viera ahľadanie neskutočných krajín netrvá dlho. Je privilégiom detstva ajeho stratou padá tiež. Ale ostáva po ňom akási trvalá zvedavosť, túžba odlúpiť tvrdé kôry vecí, tušenie, že svet nie je taký meravý, ako sa na počiatku zdá, že vjeho vnútri sú ešte svety, ktoré treba hľadať. Nazdávam sa, že stopy takýchto pocitov zanechali rozprávky vkaždom, kto snimi rástol. Nie je to také zlé stými kúzlami. Nikto nebude hľadať zárodky mystifikácie vtom, že dieťa oblieka akŕmi bábiku ako živú bytosť. Aže nám rozprávky pomohli pochopiť aotvoriť nám drobné duše vecí, je pravda, pre ktorú budeme svedčiť kedykoľvek. Apotom – jazyk rozprávky zanechal vo mne mocný pocit hmotnosti, pozemskosti, chuť mlieka, zeme aobilia. Len dnes, pri pozornej revízii viem pochopiť, aká jemná agitácia za tento život sa tu udiala. My sme si zvykli dívať sa na slovo trochu vulgárne: dá sa to zjesť – nedá sa to zjesť – obsah slova (a tým ijeho misia), jeho slovníkový význam vnajhrubšom zmysle, viac nič. Ochudobnili sme sa.
Milan Rúfus Sobotné večery
Pozdrav Pavlovi Dobšinskému
MILAN RÚFUS
Bývali takí drotári.
Krošničku na chrbát
ado krošničky knihu.
Nie pasce myšičkám,
nie pliešok, drôt anit.
Chodili horami,
chodili dolami,
za chrbtom vladárov,
sediacich uknuty.
Chodili drotovať
svoj národ puknutý.
Bývali takí drotári.
Aspia dnes v pokoji,
pútnici ustatí.
Zbohom, ich chodníčky,
azbohom, staré dvory.
Kde tlelo vpopole,
dnes celý plameň horí.
Synovia drotárov
ho ošetrovať budú.
Ten plameň, plamienok
pod detským čelom ľudu.
Úryvky ztextov publikácie Pamodaj šťastia, rozprávka, ktorá čoskoro vyjde vLiterárnom informačnom centre.
