ղľáԾ
Štefan Danko: Osudy kapelníka
Spomienková kniha Štefana Danka, manažéra a redaktora hudobného vydavateľstva OPUS (v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch jediného vydavateľstvo tohto druhu na Slovensku), o tom, ako sa rodila slovenská bigbítová generácia. Prináša príbehy zo zákulisia hudobného života vo vtedajšom Československu, odhaľuje možnosti i nemožnosti pôsobenia profesionálnych hudobníkov, hudobných redaktorov arežisérov vtej dobe.
Štefan Danko sa podujal na veľmi záslužnú úlohu – na svojom vlastnom životnom príbehu zmapovať ten úsek kultúry, ktorá sa volá pop music, zákulisie tejto mašinérie, ale zozbierať ainventarizovať čriepky udalostí, ktorých bol aktérom. Jeho autentické gesto sa tak stáva súčasťou širšej orálnej histórie tohto národa, jeho kultúry akultúrnosti, stáva sa súčasťou spoločného archívu tohto spoločenstva. Je dobre, že konečne prichádza slovo človeka, ktorý bol vúzadí apozadí, ktorý nestál priamo pod reflektormi slávy ana výslní popularity. Na vlastnom živote totiž ukazuje, že vytváranie hodnôt (ktoré sa deje aj vtejto oblasti umenia) sa odohráva trpezlivo, pomaly, kontinuálne, nadväzujúc na tradíciu iprelamujúc nové cesty.
Čitateľ si pri čítaní tejto knihy znova uvedomí, že novovznikajúci boom slovenskej hudby nie je záležitosťou jednej televíznej show (SuperStar), že súčasní populárni interpreti vyrástli na pleciach tých minulých (aj zabudnutých azabúdaných), že za pozlátkou slávy areklamným hlukom je trpezlivá práca „robotníkov hudby“, medzi ktorých patril aj Štefan Danko.
Šťavnaté asespritom vyrozprávané historky nie sú kolekciou anekdot zatraktívneho prostredia, ako sa často stretávame pri podobnom druhu memoárov. Sú potrebnou historickou reflexiou budujúcou sebavedomie národa aoddeľujúcou skutočné hodnoty od pahodnôt.
Daniel Hevier
Legendárny klub našej generácie! Taký prívlastok môžeme dať V-klubu. Toto centrum vysokoškolskej mládeže dokázalo najmä v šesťdesiatych rokoch vytvoriť nenapodobiteľnú atmosféru pre každého návštevníka anaznačovalo, že sa vspoločnosti čosi deje. Je samozrejmé, že každá generácia pozná predovšetkým tú svoju verziu klubovej atmosféry. Všetci, ateda aj muzikanti apamätníci, začínajú vždy od seba ana výročných klubových stretnutiach majú pocit, že práve oni rozbiehali popularitu klubu. Podobne sa unás tvorili aj dejiny. Vždy sa začínalo od posledného víťaza, akoby pred ním nič nebolo. Aj základy V-klubu, tohoto významného kultúrneho stánku na Slovensku, položili členovia skupiny Combo Black & White. Začalo sa to tým, že prvý riaditeľ „éč첹“ Ľubo Schrámek vypísal začiatkom roku 1965 súťaž onajlepšiu kapelu, ktorá bude pravidelne hrávať vsobotu na čajoch aneskôr na štvrtkových hudobných večeroch. Vyhralo ju naše Combo Black & White sklaviristom Pištom Farkašom, basgitaristom Jurajom Schöfferom, gitaristom Julom Ebersom a „Šmrdom“, dychármi Jánom Turi-Nagyom, ktorý hral sopránový saxofón aklarinet, Dušanom Húščavom stenorovým saxofónom a trombonistom Ervínom Padušitským. Spevákmi boli Vlado Chválny, Vasko Velčický, Ervín Chalupa aEdo Ambróz. Vskupine som ako bubeník aj kapelník nechýbal ani ja. Vsúťaži sme mali istú výhodu, našu kapelu porotcovia aj fanúšikovia už poznali. Na kvalifikačných skúškach za predsedovania pána Zelenaya sme ešte pred vypísanou súťažou získali už snovým obsadením najvyššie stopercentné ohodnotenie. Neskôr sa vkapele prestriedali aj Andrej Šebo, Fedor Frešo, Rasťo Vacho, Fedor Medek - svoj typický Ray Charlesovský spev si sám na klavíri sprevádzal aIvan Galko, ktorý už ako klávesista vzákladnej zostave zostal. Vtom čase však ešte V-klub nebol známy, preto sme sa sjeho vedením rozhodli, že prvé hudobné produkcie musíme pomocou reproduktorov vysielať na ulicu, presnejšie na námestie vstrede mesta, dnešné Námestie SNP. To preto, aby ľudia vedeli, že sa niečo deje. Najprv sme sa báli, že zasiahnu policajti, ale spolitickou podporou zriaďovateľa, SÚV SZM, sa všetko vyriešilo.
Tento nezvyklý spôsob vysielania hudobnej produkcie vcentre Bratislavy nám priniesol úspech vpodobe záujmu mladých poslucháčov. Lístky sa kupovali niekoľko dní dopredu a rady záujemcov sa tiahli niekoľko sto metrov až na námestie. Opár týždňov bol otanečné produkcie taký obrovský záujem, že už naozaj musela zasahovať polícia.
V roku 1966 Combo Black & White hralo vo V-klube už vnovom zložení, pribrali sme basového gitaristu aspeváka Ľudovíta Noska,gitaristov Mariána Obertha aJula Ebersa. Ako kamaráti amuzikanti sme sa poznali už predtým aspolu sIvanom Galkom to boli muzikanti, ktorí vždy tvorili akési jadro mojej skupiny. Eva Máziková, Edo Ambróz, Ervín Chalupa, Vasko Velčický, Klára Bašnáková a Karol Solenský sa striedali vkapele ako speváci.
Jeden znašich najslávnejších športovcov, môj priateľ krasokorčuliar Ondrej Nepela prehlásil, že V-klub vBratislave je po každej stránke lepší ako slávny Club-54 vNew Yorku. - Štefan ver mi, že ani tá ich povestná hudobná atmosféra sa nedá snašim éčdz porovnať... som rád, že to všetko máme tu vBratislave...
Je pravda, že neskôr sa postupne objavovali vo V-klube aj iné skupiny aspeváci, základy klubovej tradície však položilaroku 1965 skupina Combo Black & White. Vďalších rokoch vo véčku po Ľubovi Schrámkovi už pod striedavým vedením Ivana Šišku, Juraja Tokára, neskôr Paľa Gregora, po jeho smrti na krátky čas zastupujúceho hospodára Ľuba Maťátka aMariána Záhoráka, hrávala skupina Combo Black & White len sporadicky. Skupina sa pripravovala na zahraničné účinkovanie. Bol to jediný možný spôsob ako sa dostať legálne von alegálne si zarobiť nejaké peniaze.
Asi to tak chcel osud, možno môj anjel strážny Hary, sen hrať na Západe sa odrazu stal skutočnosťou. Akoby ho niekto zhodil z neba. Jedného dňa, počas účinkovania v známom vysokoškolskom klube Mladá Garda, nás oslovil náš priateľ trombonista a vibrafonista Roman Hošek. Povedal, že mu akýsi známy dohodil niekoľkomesačné angažmán do Holandska abol by rád, keby sme tam s ním išli hrať. Údajne nás na Mladej Garde jeho známy aj videl a vraj sme sa mu páčili. Neverili sme vlastným očiam a ušiam, že sa môžeme dožiť toľkého šťastia aako prvá kapela zBratislavy hrať až kdesi v Amsterdame. V tom čase tam totiž nijaké hudobné teleso od nás ešte nehralo. Začali sme rozmýšľať, ako by sa to dalo naozaj vybaviť, pretože sme na Západe ešte nikdy neboli. Nemali sme dokonca ani profesionálne skúšky v koncertnej adivadelnej agentúre, ktoré by nás oprávňovali na zahraničné vystupovanie. Začali sme zisťovať, ako by sa to dalo zariadiť, kto si to vôbec môže dovoliť, uvoľniť sazo školy alebo zo zamestnania.
Netrvalo dlho a zComba Black & White sa nakoniec utvorila kapela zhudobníkov, ktorí mohli vycestovať.
,,Opäť sme zvíťazili nad prírodou!“ vykríkol som šťastne, keď sme dostali víza, doložku apasy na niekoľkomesačné turné vHolandsku. Roman lakonicky povedal: ,,Zvíťazili sme predovšetkým nad byrokraciou a hlúposťou našich úradov...“ A mal pravdu. Vtom čase sa predpisy veľmi ťažko obchádzali. Boli sme dôvtipnejší, pretože sme bolictižiadostiví. ,,Keď niečo veľmi chceš, tak to dosiahneš,“ poúčal nás Roman ako nejaký skúsený lekár. Bolo to tak. V daných podmienkach sa vtom čase mohlo kľučkovať len so šťastím, talentom atvrdou prácou. Každé obdobie vytvára pre hudobníkov rozdielne podmienky, iné možnosti profitu aztoho vyplývajúcu úroveň existencie.
Do Amsterdamu sme nakoniec odleteli začiatkom marca 1967. Vkozmopolitnom meste nás čakalo prekvapenie vpodobe nezabudnuteľných zážitkov, príjemných ľudí aslobodného života. Dostali sme sa hrať do vychyteného podniku Le Berry Club v centre na námestí Leidsche plein. Boli sme ztoho ohúrení, lebo okolo nás boli samé špičkové podniky so svetovými umelcami. Ato pre chudobných hudobných novicov západného života bola vprvých dňoch zoznamovania priam fascinujúca udalosť.
Až neskôr sme si uvedomili, kam sme sa dostali aaká je to krajina. Všetko sa priateľsky vybavovalo pri pive ajeneveri, akejsi holandskej borovičke. To sme ale zistili až po troch jeneveroch a troch dňoch účinkovania. Tretí večer sa nám už hralo veľmi dobre, tréma znás spadla a hostia boli tiež spokojní.
Postupom času sa mi otvárali oči, ale aj dvere vnajlepších zábavných podnikoch vAmsterdame, ako Le Berry, Lui Suixe, Blue Note. Až neskôr som si uvedomil, že som hral všpičkových varietných programoch, sprevádzal svetové hviezdy šoubiznisu, napríklad Ramona de Garciu, vtom čase španielskeho Gotta, populárne sestry Kesllerové či amerického černošského speváka G. Jacksona, strýka súrodencov zo skupiny Jackson´s 5. Tento umelec bol príbuzný neskôr slávneho Michaela Jacksona. Nevedel som to oceniť, pretože nebolo vmóde zisťovať rodinné vzťahy ainé chorobné stavy spevákov. Malého, vtedy nevinného Michaela Jacksona ešte svet nepoznal.
Hrali sme aj v klube pre gejov. Vtom čase to bol pre nás šokujúci zážitok. Najmä keď sa do Čufa zamiloval bohatý Kolumbijčan a chcel si ho vziať. Ponúkol mu dvojmesačnú cestu okolo sveta, auto, veľký dom anám ponúkal obrovské peniaze ako kompenzáciu za strateného muzikanta. Mohol to byť normálny gej, ale aj drogový kráľ, ktorému chýbalo vživote už len takéto šťastie. Možno preto sme sa sním oČufovi nemohli ďalej baviť. Jednoducho rozhodol, že Čufo je odteraz jeho partner.
Kráľ-nekráľ, Čufa musíme zachrániť. Nezostávalo mi nič iné, len slabá nádej, že presvedčím Kolumbijčana, aby nechal Čufa tak. Musel som zahrať žiarlivého partnera, ktorý by za Čufa - svoju nekonečnú lásku bol ochotný položiť život. Akákoľvek iná hra neprichádzala do úvahy. Žiarlivú scénu Kolumbijčan akceptoval. Najprv sa mi ospravedlnil, že takú veľkú lásku nemohol ani tušiť, apotom sa snami slušne rozlúčil. Pri podaní rúk mi pošepkal: ,,Priateľ môj, závidím ti, ale zároveň ti ho žičím!“
Stakýmito zážitkami azachráneným Čufom sme zAmsterdamu odlietali po šiestich mesiacoch účinkovania. Na každom kroku šetriaceho Čufa tento úlet stál niekoľko rúnd pív sjeneverom, ktoré musel ešte pred odletom zAmsterdamu zabezpečiť. Verím, že tie nečakané výdaje neoľutoval. VBratislave nás privítali rodiny, kamaráti, závistlivé hudobné skupiny, ale aj muzikanti, ktorí uznali naše kvality anaše hudobné smerovanie. Mestský dom kultúry aosvety sa potešil najviac. Všetci sme sa vrátili domov bez problémov a život so svojimi každodennými starosťami, ale už strochou peňazí, mohol pokračovať.
(Úryvky zrukopisu knihy, ktorá vychádza vknižnom vydavateľstve Hajko & Hajková.)
