ղľáԾ
Odišiel Rudo ČIŽMÁRIK
(18. júl 1949 – 10. marec 2008)
Vpredtuche dohárajúceho plamienka života lúčil sa snami elektronickou poštou náš bývalý kolega, básnik, prekladateľ, publicista apredovšetkým priateľ týmito veršami:
Prosba
Kmotrička Bolesť,
keď už si ma pasovala za hovorcu,
dožič mi, prosím, aj dni oddychu adni sviatočné,
aby sa ušlo aj zástupom všetkých trpiacich
anevnímali ťa len ako súčasť,
ako jediné posolstvo a zmysel života.
Ak už nás nútiš kľačať pred tvojou zohavenou tvárou,
nešliap po ľudskej dôstojnosti,
buď očisťujúca,
nezakaľuj naše dni
ako svetlo vjamkách tvojich bezodných očí.
Kmotrička Bolesť,
keď už si ma pasovala za hovorcu,
buď ku mne milostivejšia
nielen vumelom spánku, chcem prehovoriť
aj na tvoju obhajobu, viem, znie to paradoxne...
* * *
Keď už raz naozaj zomriem,
odrátajte mi zprežitého zo tri mesiace,
približne toľko, koľko za mňa predýchali prístroje,
približne toľko, koľko nado mnou svietili obrazovky
a nonstop premietali všifrách potkýnajúce sa srdce,
slabnúci tlak krvi
apocity mojich blízkych vibrovali vtej kinosále
vkaždodennom hustnúcom strese.
Báť sa či nebáť?
aprirátajte ten čas všetkým,
ktorí ma držali za ruku
amárne čakali opätovanie ponúknutého stisku,
spomínali si na mňa, modlili sa
anevládal som povedať, že ich mám rád,
ba ani žmurknúť hoci len tak ako pri narodení.
A Prirátajte ten čas aj Dobrodincom,
sich krvou sa moja miesila vtele
zhúžvanom ako papier,
na ktorý sa už takmer nedá písať o utrpení,
lebo je bolesť, keď človek prichádza na svet,
ale je bolesť
skrivými riadkami vrások arozliatymi modrinami
pod pergamenovou pokožkou
popísanou nečitateľným rukopisom injekčných pier.
* * *
Keď už raz naozaj zomriem,
priatelia,
bude ma bolieť len to, že nie som medzi vami,
prepáčte mi, že nebudem odpovedať na otázky
ako sa mám, čo robím,
ani len to stručné zovšednené: ujde to.
Už to neujde.
Bude ma bolieť len to, čo som sľúbil anesplnil,
tak ako ma to bolievalo za života.
Sypem si popol na hlavu
prv, ako sa naplní biblické
MEMENTO HOMO QUIA PULVER ES
ET IN PULVEREM REVERTERIS.
Pošlite potom moju urnu srýchlym poslom,
lebo ja už nedobehnem za plot sorgovánom,
kde si zjari ustiela opojná vôňa azadúša sa
súcitom nad rozvlnenými rovmi
magnetickej rodnej hrudy, kde najeseň
vietor prečesáva nádherné hrivy chryzantém.
Prihláste ma tam na trvalý pobyt kpríbuzným.
Budeme pospolu ako vystrihnutí zmagazínu,
nikto sa nebude vyhovárať na čas,
škriepiť sa achlácholiť.
Zavolali mi na mobil,
aby som sa vyštveral na vyšetrenie na kopec,
do ústavu, kde Bartfayova bronzová dievčina
na prúdoch vody, čistučká,
dzíá,
vznáša sa nad hladinou fontány ako metafora.
Živá voda.
Už len pohľad na ňu prinavracal mi náladu mladosti.
Zavolali mi na mobil.
Odpusť mi, Pane,
zazdalo sa mi, že musím vystúpiť na svoju Golgotu,
viem, je to prisilné prirovnanie, ale keď už mi vedieš
myseľ a ruku, vieš,
že ztejto výšky pochopím človečie malicherné vzťahy.
Zavolali mi na mobil.
Hlas, ktorý mi zneho niesol nádej,
musel sa predsa aspoň obtrieť obezbrehé múry neba.
Veríš mi, Pane, že verím?
