ղľáԾ
ad: Keď básnik stráca kontakt srealitou (Matúš Mikšík)
Text otexte Ľuboša Bendzáka zknihy Samota je moja staršia sestra vMikšíkovom editoriáli tohtoročnej marcovej Knižnej revue predstavuje precedens – po jeho uverejnení sa môže stať predchádzajúcim prípadom určujúcim alebo ospravedlňujúcim prípady nasledujúce – ako hovorí slovník. Stačí jediné neprogresivistické (aby som použil zápor mainstreamového mena pre skupinu my) spojenie vknihe – deštruktívny matriarchát – a vaša kreativita skončí razom vnašom progresivistickom ohni. Je naozaj zvláštne pozorovať ako vemocionálnych, atomizujúcich vlnách súčasného západného intelektuálneho mainstreamu mizne z dohľadu všetko to, čo bolo prednedávnom vcelku dobre vidieť nezastreným zrakom starých detí – detí bez zvláštneho vzdelania. Medzi iným skutočnosť, že spravodlivý emancipačný zápas žien povstal ztúžby po rovnosti medzi mužmi a ženami za rovnaké práva anie za ideologizáciu týchto práv, smerujúcu knovej nespravodlivosti. Aj preto, že všetky (často dobre mienené) zápasy, kreované od ideí kideológiám, sa včase ukázali neudržateľné. Spomeňme si, koľko intelektuálov, progresivistov svojej doby sa pred sto rokmi, pohnutí ideami za spravodlivejší, krajší svet, stalo aktívnymi komunistami. Bendzák nechce byť ani komunista, ani progresivista. Rovnosť nie je revolúcia, ani matriarchát, ale najskôr to, čo sa ukázalo správne.
Niečo zhnité je vspôsoboch súčasného diskurzu aaby nebolo hnilobu cítiť, oheň súčasných progresivistov tiež nesmie štípať ako dym z ohňa. Nespálime Bendzákovu knihu, napokon horiace hranice sú práve to, čo programovo odmietame. Autora vyradíme z prítomnosti tak, že vyberieme zcelku detail aupriamime naň pozornosť. (Rovnako vznikajú sekty, keď preakcentujú istú časť posvätných textov, na ktoré sa sústredia.) Prevahu získa detail, navyše vytrhnutý zpôvodného celku, odsunutého do úzadia, takže to, čo ukazujeme, má podobu, akú chceme predviesť.
Kameňom úrazu sa v Mikšíkovej skladačke stalo napokon zavádzajúce, utilitárne čítanie, keď z – citujem – „mizogýnnej pasáže“ vknihe o„deštruktívnom matriarcháte“, vktorom „to chlapi nemajú ľahké“, vygeneroval diagnózu, smerovanie k mizogýnnemu odkazu knihy, pričomzvaničky vylial rovnako mizogýnneho autora. Pretože to je posolstvo Mikšíkovho editoriálu, ak ho čítame pozorne arovnako ako Mikšík nezostávame pri tom chladní. Lenže príčinou zovšeobecňovania či neprimeraného zdôrazňovania pri posudzovaní textov je práve utilitárne uvažovanie vprospech koho alebo čoho a podľa takto nastavenej matrice sú texty prijímané aleboodmietané. Za posledných tridsať rokov si pamätám vpodaní viacerých autoriek omnoho nevyberanejšie vyjadrenia omužoch, nehovoriac opatriarcháte, no nikdy mi nenapadlo, že by preto autorky trpeli mizandriou. Vtýchto súvislostiach nemôžem nespomenúť, že nutnosť odmietnuť patriarchálny androcentrizmus som vyjadril niekedy pred štvrťstoročím, keď som vrozhovore pre Romboid (celkom vážne, stroškou rozmarnej schválnosti) navrhoval parlament zastúpený 150 rehoľnými sestrami.
Mikšíkov text je vzrušujúci len preto, že predstavuje verejnú mediálnu represiu. Postscriptovým odkazom, ktorým celý text podsúva, sa autorovi nakoniec podarí prepasírovať cez predvolenú matricu posudzovaný fragment vprospech progresivistických interpretácií, zdanlivého predvoja kolektívneho my, zvlášť pri prospektívnom čítaní. Oveľa jasnejší odkaz patrí samotnému autorovi pertraktovanej knihy, ktorému sa (zrejme postupujúcou stratou kontaktu srealitou) podarilo devalvovať svoju vlastnú prácu, meno, povesť, a – ak vidíme ľudskú bytosť komplementárne – zredukovať svoje sny na bezsenné noci. Take that, Bendzák!
Erik Groch
