��������

Bratislava, Kalligram 2010

Téma jazyka ako národnoidentifikačnej a emancipačnej sily vždy žila v spoločensko-politickej sfére a v rôznych podobách rezonuje aj v súčasnosti. Spisovnosť, jej kontrola, charakter jazykového kolektívu a jeho ideologizovanosť, to všetko sa cez politické elity a médiá dostáva do povedomia skutočného používateľa jazyka – ide o stále aktuálnu otázku. Čo spôsobuje pálčivosť tohto problému, pod vplyvom čoho sa modifikuje postoj k (spisovnému) jazyku, akú rolu hrá v živote bežného používateľa, vo fungovaní spoločnosti a akú úlohu mu spoločnosť pripisuje, to nám približuje čerstvá publikácia Juraja Dolníka Jazyk, človek, kultúra z edície Učebnice Kalligramu.

Jej kapitoly postupujú od teoreticky najvšeobecnejšej časti Jazyk vo vzťahu k človeku a kultúre cez Kultúrne aspekty jazyka, dômyselne pracujúc s heslami, ako jazyk, médium kultúry, jazykový kult, jazyková pamäť, jazykové ego..., a vrcholia v záverečnom celku Súčasný slovenský jazykovokultúrny obraz. K pochopeniu determinantov človeka a society, teda k cieľu spoločenských vied, sa približuje cez kultúrne a psychologické určenia, nutne zahŕňajúce vplyv jazyka na mentálny svet jedinca aj kolektívu. Autor sa pri tom nevyhol ani otázke, ako lingvistika môže prispieť a prispieva v tomto bádaní a aké metodológie pri tom uplatňuje.

Bohatá metodologická báza poskytuje pevný odrazový mostík pre vysvetlenie konkrétnych javov aktuálne jestvujúcich aj v našom kultúrnom a jazykovom prostredí – jazykové ovládanie kolektívu, kultové objekty v našom prostredí, jazykovokultúrne stereotypy, no najmä otázka jazykovej elity a jazykovej kontroly... Autor približuje postoj k jazyku prítomný v našom spoločenstve: „Usadila sa v ňom (slovenskom jazykovom spoločenstve) jazyková ideológia, ktorej základnou ideou je, že spisovnú slovenčinu ako konštitučnú silu slovenského národa, a teda ako najvyššiu národnú hodnotu, treba permanentne ochraňovať.“ (s. 155) – čím vysvetľuje populárne schvaľovanie intervenčných zásahov do jazyka. Intervencie sa priamo dotýkajú nositeľov jazyka, ich potenciálnej rozpoltenosti (s. 153), vyplývajúcej z existencie jazykovej elity a vlastnej (domnelej) jazykovej nedokonalosti. Viaceré problémy sa dajú riešiť racionálnym liberalizmom, ten tíši napätia medzi normou spisovného jazyka a úzom a zároveň posilňuje jazykové sebavedomie nositeľov jazyka, aby sa vnímali ako „plnohodnotní nositelia a spolurozvíjatelia spoločného jazyka“ (s. 157). O jeho východiskách, prínose, prepojení s kultúrnym realizmom, alebo naopak, o problémoch jazykového purizmu či iných témach blízkych nášmu spoločenstvu sa dozvieme viac z pozície, ktorej je blízke skutočné pochopenie jazykového správania používateľa – človeka. A toto treba zdôrazniť, lebo dedičstvo systémovej lingvistiky pretrváva dodnes, „... prejavuje sa ako pestovanie monopolnej metodológie skúmania slovenského jazyka a následne ako rigidný prístup ku kultivovaniu spisovnej slovenčiny“. Tento postoj veľa napovie o charaktere spoločnosti, jej riadenia a, žiaľ, i povahe problémov, s ktorými sa borí a zákonite i boriť musí.

Svoj zámer autor popisuje jasne – aby sa nastolené otázky stali podnetom na nové výskumy sociálnych a kultúrnych vied.