��������

J. Petrík – Fama Art 2012

Básne Daniely Dubivskej ma zaujali svojím vyprofilovaným videním a znepokojujúcou otvorenosťou už pri ich časopiseckom publikovaní v Literike (3/1997). V roku 2001 debutovala zbierkou Karavána rýb. Teraz prichádza s druhým edičným počinom Žena v cudzom brlohu. Knižka vizuálne zaujme na prvý pohľad, má neprehliadnuteľnú obálku s dominantnou oranžovou potlačou a s výrazným ilustračným dotvorením. Netradičný je aj formát, ktorý pripomína denný skicár s autentickými záznamami.

Zbierka pozostáva z krátkych útvarov bez grafického členenia a interpunkcie. Táto forma Dubivskej umožňuje dosiahnuť vrcholné emocionálne vypätie, vecnú strohosť a lyrický spád. V každej básni kladie evidentný dôraz na vypointovanie. Dubivská je úsporná v básnickom výraze, vyhýba sa opisnosti a rozvláčnosti, prezentuje sa ako citlivá pozorovateľka s vyhraneným úsudkom. Zaujíma ju podstata všedného dňa, do popredia vysúva obchádzané detaily, prchajúce okamihy a unikajúce súvislosti. Opakovane narába s motívmi smútku a samoty, aby si cez ne pootvorila priestor k závažnejším posunom. Vie presvedčivo zdokumentovať prostú situačnú polohu: „zaleje kávou ďalší deň“. Celý rukopis je poznačený naliehavosťou a  neodkladnosťou intímnej výpovede. Dubivskú zaujíma postavenie zraniteľného človeka v plynúcom čase. Väčšinou dokáže presne zadefinovať základné zákonitosti vlastného bytia: „viem / že výdychom / sa ničoho nezbavím“. Úlohou básnického slova je okrem iného aj večná túžba po celistvom obraze človeka a doby, ktorý však aj pri najsústredenejšom nasadení zostáva torzovitý.

Dobré úmysly samy osebe bývajú zradné. Na viacerých miestach Dubivská nenávratne uviazne v plytčine, ktorú namiesto umŕtvenia ešte viac rozvíja. Sľubne rozbehnutý básnický nápad sa rozbíja na banalite. Nepochopiteľné sú slovné spojenia typické skôr pre začínajúcich básnikov, napríklad „zaváram sny / do studených fliaš“. Nezriedka sa vyskytnú aj oslabujúce genitívne metafory. Zbierke by prospel kritickejší výber a stmeľujúcejšia koncepcia. Nemôžem si odpustiť poznámku na margo autorkinho predslovu a doslovov Petra Karpinského a Tomáša Repčiaka. V posledných rokoch sa v našej literatúre udomácnil tolerovaný úzus zaštítiť knižku doslovmi, najlepšie od renomovaných autorov, aby garantovali nespochybniteľný hodnotový rebríček. Doslovy sú opodstatnené a žiaduce v reedíciách alebo súborných vydaniach. V prípade prvých vydaní mi prídu ako nadbytočné a účelové.

Druhá zbierka Daniely Dubivskej ponúka čitateľnú a pútavú poéziu. Aj napriek výhradám oceňujem jej autorský postoj a vyhranený rukopis. Už teraz som zvedavý na jej prípadnú tretiu básnickú zbierku. Poctivý doklad o zrení a smerovaní je v poézii vždy vítaný.