ղľáԾ
Anatole France: Ostrov tučniakov
Bratislava, Ikar 2007
Preklad Michaela Jurovská
Francúzsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru zarok 1921, básnik aprozaik, literárny kritik a esejista, humanistický filozof apokračovateľ tradícií renesancie aosvietenstva na prelome 19. a20. storočia, napísal vroku 1908 alegoricko-satirický román Ostrov tučniakov. Anatole France, označovaný za posledné veľké spisovateľa 19. storočia aprvé veľké spisovateľa 20. storočia, vňom paroduje akarikuje vývoj ľudskej civilizácie od jej vzniku cez starovek, stredovek, renesanciu a novovek, až po jej áԾ, keď si sama zničí podmienky vlastnej existencie. Na posledných stránkach románu sme svedkami opätovné začiatku vývoja – ľܻٱ akoby neodvratne opakuje svoje fatálne omyly adospieva do bodu áԾu. Znova sa uchyľuje krovnakej ľsti, svoje prízemné zámery zaľ do zdanlivo vznešené aúctyhodné. Ľudstvo je nepoučiteľné.
Autor nešetrí vo svojom diele nikoho: na mušku si berie tak vedcov, ako armádu. Ich praktiky aj charaktery sú aktuálne idnes, rovnako ako konzumný spôsob života, až zapochybujeme, že čítame dielo spred sto rokov. Dôvtipná irónia a satira neobchádza ani témy bohatstva achudoby, zasahuje vládcov, politikov, cirkevnú hierarchiu, vojenskú moc, nastoľuje problematiku nacionalizmu, antisemitizmu, konformizmu vmyslení ikonaní. Vtexte sa odráža aj autorov príklon kmyšlienkam socialistov. Vkaždom civilizovanom štáte je bohatstvo Dzäٲé, vdemokracii je však najDzäٲšdz vecou. Nuž atučniacky štát bol demokratický; veď najbohatšie finančné spoločnosti tu mali rozsiahlejšiu anajmä účinnejšiu astԱš moc ako á岹 republiky. Ak ministri zostali čestní, ohováračkami vtlači ich zničili! Aby obraz vývoja spoločnosti bol čo najplastickejší, France si dal záležať aj na menách svojich postáv. Oto ťažšie to mala prekladateľka, aby aj pre slovenské čitateľa zachovala metaforickosť priezvisk: ministrom áǰíٱ je admirál Haring von Soleny, radikál Kordy a súdruhovia Rozvracaj aղš sa usilujú získať vplyv v politickej sfére, plukovník Kopijník je predstaviteľom armády, zatiaľ čo Marcel Chtivák predstavuje ambiciózneho ԾľDzáDzé mladé ministra, ktorý to nakoniec dotiahne na predsedu á. Vdiele, ktoré vpreklade Michaely Jurovskej vychádza druhý raz (predtým vo vydavateľstve Pravda vroku 1975), možnoakcentovať množstvo jeho rozličných rovín. Čitatelia, ktorí chcú porozumieť aj kontextu postáv audalostí spomínaných vrománe, iste ocenia záverečnú časť Poznámky, ktoré sú prejavom mimoriadnej pozornosti prekladateľky voči čitateľovi.
Michaela Geisbacherová
