ղľáԾ
Odvoch srdciach jednej knihy
Ján Litvák: Živorodka. Lovkyňa ľudí
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Odhliadnuc od čitateľsky nedostupnej bibliofílie Vtáctvo nebeské (2005) sa po šiestich rokoch od Ի徱á (Ҳž, 1999) Litvák znovu knižne vrátil kIndii. Kým Ҳž predstavoval rad ucelených cestopisných reportáží, ktorých samotná skromná faktografia bola len spúšťou pre zámernú aveľmi pôsobivú estetizáciu (emocionálne úvahy, lyrické prvky, vízie, splývanie fikcie areality), aktuálna kniha funkciu faktografie ešte viac oslabuje aposúva sa do oblasti subjektívneho sveta, do oblasti čisto umelecko-spirituálnej. Na prvý pohľad to prezrádza rozsahová pestrosť všetkých textov apestrosť vrámci makrokompozičného radenia (až zobsahu je jasné, že jednotlivé texty sú radené abecedne, akoby abeceda symbolizovala prerod – život od začiatku), striedanie veršovej aprozaickej formy, atiež žánrová nediferencovanosť. Prozaik abásnik, ktorý najmä spolu sRobertom Bielikom mení charakter východiskovej Barbarskej generácie zotvorenej, hodnotovo individuálnej inakosti na inakosť zvnútornenú do individuálneho náboženstva, takto napísal kaleidoiskop zážitkov osobnej transcendencie. Neraz sú to očarujúce momenty, vktorých sa čriepky rôznorodej ijednoduchej reality vlievajú do snivých vízií, do pokojného meditačného toku, kde má všetko svoje miesto, či hviezda alebo špina, kvet aj mŕtvola; kde sa všetko spája apreskupuje so zastretým vedomím ubiehajúcej prítomnosti avečnosti bez začiatku akonca. VLitvákovej výpovedi nachádzame spomedzi náboženstiev najviac zhinduizmu, ale to nie je jej cieľom, stať sa akousi paralelou – chce byť (zväčša aj je) originálnym, vlastným videním, múdrym prestupovaním ponad náboženstvá osobitou citlivosťou. Preto tu nenájdeme prvé otázky ani posledné odpovede, akúsi teológiu jedného človeka, skôr pekné úvahy, záznamy aopisy, ktoré nikoho neurazia ani nepohoršia, naopak môžu inšpirovať, ak ich, pravdaže, čitateľ mnohokrát nebude považovať za samoúčelnú, exotickú peknotu... Litvák ijeho druh Bielik však takýto postup volia zámerne: tematizácia najvyšších tajomstiev unich korešponduje s najvyššími nárokmi na ornamentálne, farbisté aemocionálne možnosti štýlu. Litvák je svojím naturelom ikvalitatívne viac básnik, vprozaických útvaroch cítiť vône lyriky zo všetkých strán ačo vnich má byť prozaické-rozprávačské, nie je umelecky až natoľko dotiahnuté. Oto viac napríklad zarezonuje posledná, zhrňujúca básnická skladba, rovnomenná snázvom knihy, vktorej sa mysticky spája neuveriteľná autorská hravosť sprijímaním utrpenia: „Je čas anemám kedy / fúknuť do mysle ako do púpavy, / zbaviť sa svojej biedy, / skôr ako ona sa ma zbaví.“
Litvákova knižka bije naraz dvomi srdciami: náboženským aliterárnym; našťastie, ony sa vnej nebijú, naopak: harmonizujú. Tento súzvuk námetu astvárnenia, presvedčenia a umenia je dosť dôležitý apridáva ďalší charakterizačný znak (s niektorými ruptúrami) do rozvlnenej hodnotovosti súčasnej slovenskej literatúry.
Radoslav Matejov
