Od debutantov sspravidla očakáva, že zaujmú niečím novým výnimočným, niečím, čo tu predtým nebolo - alebo aj bolo, nie však v podobe, s akou sa čitateľ stihol zoznámiť už v desiatkach iných kníh. Do akej miery je to oprávnené, by určite bolo ndlhšiu úvahu, faktom však zostáva, že ten, kto vychádzajúce prvotiny - napríklad tie slovenské - naozaj sleduje, vie, že takéto očakávania len málokedy zodpovedajú skutočnosti. Vlastne je to tak trochu naopak: neraz zápasí s pocitom, že to, čo číta, je len nevydareným pokusom nadviazať na iné (niekedy vydarené, niekedy rovnako nevydarené) texty, prípadne kŕčovitou ambíciou priblížiť sa k akejsi šablóne umelecky hodnotného. O to viac človeka poteší, keď sobjaví debut, ktorý spodobným začiatočníckym chybám takmer celkom vyhne, ako napríklad Kepplovej knižka Buchty švabachom. Príbehy, rozdelené do dvoch častí (Môžeš snebáť Trianon - Delta), v sebe spájajú autentickosť bezprostrednosť deja i jazyka. Ich hrdinovia, mladí „emigranti“ dnešnej doby, odchádzajú do cudziny s vidinou vyššieho zárobku, lepších možností sebarealizácie predovšetkým s túžbou po intenzívnejšom živote bez provinčných klišé každodennosti. Nie je to však ani tak kniha o odchádzaní, ale skôr o hľadaní, ktoré na čitateľa chvíľami pôsobí febrilne až neuroticky, dalo by spovedať - bezútešne. Zvnútornené kulisy európskych metropol precízne vystihnutý medzigeneračný moment dodávajú Kepplovej príbehom bezpátosovú nostalgiu patria k najlepšie zvládnutým stránkam jej debutu vôbec. To isté platí o spôsobe, akým sa v nich tematizuje domov: jeho kontúry autorka njednej strane zbavuje sentimentality, nstrane druhej to však nepreháňa ani s obohratými schémami odcudzenia. Domov môže byť všade nikde, zdanlivo ndosah ruky i nenávratne preč. Aj cez túto dynamiku sa do knižky Buchty švabachom dostáva určitá naliehavosť, ktorá je jedným z dôvodov, prečo stexty v nej obsiahnuté oplatí čítať - to napriek tomu, že ide o texty takpovediac njedno prečítanie.
