ղľáԾ
Ľubica Kepštová: Moje srdce má prázdniny, Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2008
Vizuálna stránka literárneho diela – či už si to uvedomujeme, alebo nie – komunikuje stextom, atento celok obrazu a textu potom komunikuje so svojím čitateľom. Zvizuálnych prostriedkov azda najvýraznejšie do vnímania textu môže zasiahnuť knižná ilustrácia. Tásvojou odvodenosťou, azároveň relatívnou samostatnosťou premosťuje umenie slovesné svýtvarným, čím vytvára komplexnejší umelecký znak. Básnická zbierka Ľubice Kepštovej Moje srdce má prázdniny silustráciami Aleny Wagnerovej, ponúka čitateľovi dielo rovnocenne zaťažené textovo i vizuálne. Výrazná je najmä rezonancia poetík oboch umelkýň – ich dominantou je jednoduchá zvlnená línia – básne sú zväčša založené na rozvíjaní jedného motívu, čím „kreslia“ jemnú krivku.
Kniha nenarúša len hranicu medzi výtvarným aslovesným umením, ale ihranicu medzi literatúrou pre deti aliteratúrou pre dospelých. Kepštová, ktorú sme doteraz poznali najmä ako autorku literatúry pre deti, práve vďaka tomuto svojmu určeniu znovuobjavuje pre poéziu jej prapôvodnú magickosť atajomnosť, znovuvytvára priestor poézie ako zázračnej krajiny. Lyrický subjekt – obyvateľka tejto magickej krajiny dovidí na sivý, zraňujúci svet, prijíma ho do seba, absorbuje bolesť a sklamanie, apretvára ich tak, že sa tie stávajú homogénnou súčasťou čarovnej krajiny, atak sú akceptovateľnejšie: „Dnes už viem, / že ma smútok nezabije. / Ako čiernu mačku / si ho vyložím na plece, / posvietim si do tmy jeho očami. / Je prítulný, / je tajomný, / je krásny...“ Eufemizácia bolesti, zaujímavá štylizácia lyrického subjektu do roly čarodejnice, ktorú exotizuje ido polohy šamanky: „Vnoci som sa milovala / sčiernym leopardom. / To som ja / amoja spiaca duša“, ako aj rastlinné motívy Kepštovej zbierku spájajú s tvorboujednej znajvýznamnejších slovenských poetiek – s tvorbou Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, čím sa táto zbierka zaraďuje do línie slovenského ženského písania, a tú spätne i tvorivo rozvíja.
Ivana Hostová
