��������

Cesta k sebe

Ján Chryzostom Korec: Až na dno duše (Meditácie I, II)

Bratislava, Lúč 2005

  Potreba človeka byť sám so sebou, zrekapitulovať deň,  životnú etapu či život v jeho súhrne. Zamyslieť sa nad sebou, životným osudom, utriediť si vlastné hodnoty, stanoviť, čo je priorita a čo je „to navyše“, ktoré však  k svojmu pocitu spokojného života potrebujeme. Rebríček hodnôt ovplyvňuje život každého z nás, nezávisle od toho, či si to uvedomujeme, alebo nie. Vedome alebo podvedome sa ním riadime.

  Takouto výzvou zamyslieť sa nad svojím bytím sú meditácie kardinála Jána Chryzostoma Korca. Až na dno duše sa nám chce privravieť svojimi dvoma knižkami meditácií. Chce osloviť človeka tohto uponáhľaného sveta, v ktorom dominuje vonkajšie nad vnútorným, materiálne nad duchovným, aby sa nachvíľu zastavil a zamyslel nad sebou a svetom, v ktorom žije. Napomína ho, aby spomalil krok a venoval svoj vzácny čas sebe samému: pouvažoval o sebe,  o tom, čo je pre neho podstatné, dôležité a čo ho robí samým sebou. Na tejto ceste mu môže vo významnej miere  pomôcť kniha, ktorá je pozvánkou na objavnú a tajuplnú cestu do hlbín vlastnej duše. Spoločníkmi na tejto ceste sú ticho, samota a vlastná vytrvalosť, ako to dokumentujú názvy úvodných meditácií Samota a Chvála ticha i nasledujúce slová: „Vydajme sa na prieskum svojho vnútorného sveta, vydajme sa na cestu k sebe. Nebude to ľahké, pretože je to cesta mlčania a cesta samoty“. Podobný postoj koncentrácie na vlastné vnútro zastával aj sv. Augustín, ktorý odporúčal: „Nevychádzaj zo seba, ale vráť sa do seba. Pravda prebýva vo vnútornom človeku.“

  Cieľom týchto meditácií je, aby si človek našiel čas na seba, aby sa v životnom chvate zastavil a našiel čas na určenie toho podstatného, oddelil ho od vonkajšieho, nepodstatného, od toho, čo nám iba zastiera to, čo je pre nás základné: „Sú to však letmé stretnutia, po ktorých sa tváre rýchlo rozplývajú a od stiskov len bolia ruky. Nijaké teplo nezostane v tvojej dlani, nijaká podoba sa ti nevryje do srdca, nijaká myšlienka neutkvie v  mysli. Stará osamotenosť sa potom vracia. A zostáva nové prázdno všade naokolo...“ V súlade so svojím svetonázorovým presvedčením chce autor otvoriť cestu do ľudského srdca: hľadať Boha možno len tak, že sa človek ponára do hlbín vlastného vnútra a usiluje sa porozumieť sebe samému.

  Aspoň toľko času, koľko sme venovali prečítaniu textu, venujme uvažovaniu o ňom, meditácii nad ním. Čítať srdcom, to je autorovo vrúcne želanie, ale aj cesta čitateľa k pocitu radosti.

Michaela Geisbacherová