Hľadanie konca nekonečna
Ľubomír Feldek: Moja žena Oľga anekonečno
Bratislava, Q 111 2004
Ľubomír Feldek patrí kspisovateľom s početnou čitateľskou základňou. Určite bude väčšia po prečítaní novej knihy Moja žena Oľga anekonečno, na ktorej sa autorsky podieľala tiež Oľga Feldeková.Graficky ju upravil Miroslav Cipár a do knihy zaradil aj rodinné fotografie.
Kniha má predovšetkým autobiografický aspomienkový, no tiež spoločenský charakter, ale aj nepopierateľný umelecký rozmer. Jej jadro tvoria poviedky zo života spisovateľa,jeho ženy, priateľov aznámych. Vprelínaní epizujúcich postupov a faktografie sa pred nami odkrývajú udalosti, ktoré prezradia trochu viac zdoby päťdesiatych ašesťdesiatych rokov 20. storočia: ܻDZá, Ako vznikla trnavská skupina, Ako sa píše životopis. Spomínané roky sú „akési čierne dejiny“ vživote autora: vtedajší režim chápal časť literatúry ako „zbraň proti dobe“ apokúšal sa ojej likvidáciu, nezabránil však tomu, aby sa zachovalo pár „kúskov detskej fantázie“.
Keďže Ľubomír Feldek je známym autorom literatúry pre deti, žánrovo spestril skladbu knihy „rečňovankami“ akrátkymi hravými básňami. Silný osobný zážitok aemocionálne pohnutie prezentuje v básni Ako vrozprávke s tematikou nežnej revolúcie: „Sloboda otcov – udetí. / My dospelí – my tiež sme deti. / Sme deti muklov, obetí, / zlomených sŕdc aľudských smetí, / ktoré nás nesú na rukách, / vztýčených zhrobov, zpláni snežných, / nech nám už srdce nepuká, / ako im, včasoch menej nežných. / Otče, som ty. Aty si ja. / A som svoj syn. A bez odvety / je nežná revolúcia, / zrodená zo slobody detí. / Ako vrozprávke bolo to.“
Druhú časť knihy tvoria príbehy rodiny Feldekovcov z deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa presťahovali do Prahy. Zažili zmenu, objavili nové hodnoty: „Takto som si vždy predstavoval náš život. Nie deľba práce, ty vkuchyni aja za písacím strojom, ale nejaký spoločný projekt! Každé ráno spoločne niekam odchádzať avečer sa spoločne vracať.“ Feldek nás zavedie do privátneho priestoru, kde obyčajné momentky nadobúdajú vzácnosť neopakovateľných chvíľ, ako ich napísal sám: „Neúnavný rozprávkar život...“ Preto text takmer príznačne uzatvára rozprávka ܱúš zroku 1964, ktorá bola niekoľkokrát zaradená doModrej knihy rozprávok.
Moja žena Oľga a nekonečno je dôkazom toho, že manželstvo aj po rokoch môže byť inšpiratívne: ľudsky i umelecky. Dôležité je vzájomné poznanie a spoločné hľadanie „konca nekonečna“ s niekým, kto stojí za to.
Miloš Kováč