ղľáԾ
Stále vzorný poškolák Hevier
Daniel Hevier:
Futbal spapučou
Bratislava, SPN – Mladé letá 2004
„Dva adva sú štyri / štyri aštyri osem / osem aosem šestnásť / opakujte to / vraví učiteľ...“ Tak sa začína áň Stránka zo zošita od Jacqua Préverta. Všetko by bolo vporiadku, keby jedno zdetí vtriede nezbadalo, že po nebi letí lýrovec. Lýrovec vtej básni totiž zletí dolu azačne sa hrať sdieťaťom, aodrazu „šestnásť ašestnásť nie je nič / a najmä nie tridsaťdva“, avtáča skryté vlavici spieva, všetky deti ho počúvajú, učiteľ sa hnevá, vtáčí spev však ďalej znie triedou „asteny triedy / ticho sa zosúvajú / opäť je piesok zokenných tabiel / voda zatramentu práve tak / zlavíc sú stromy / a z kriedy je strmé bralo / azpera opäť vták“.
Vonkoncom nie je náhoda, že pod lavicou, do ktorej Prévert ukryl lýrovca, si básnik Daniel Hevier odložil celý svet. Teda nie on, ale istý Miro Sovák-vyrušovák! Aaby sa dospeláci hneď neurážali – nie celý svet, ale svet detí: „Sponku, gombík ztexasiek, kúsok kriedy, gumu ...“ apredovšetkým „farebné papuče“, ktoré odtiaľ vôbec nevyzerajú, lebo náhodou vyzerajú veľmi spokojne. Ako dobre zaparkované autá, čakajúce na svoje nové objavenie. Alebo ako lopty, ktoré už vopred vedia, že tí najšikovnejší anajvýmyselnejší chalani budú snimi cez prestávku driblovať, strieľať najelegantnejšie góly, stvárať najtechnickejšie kúsky. Vôbec taká trieda je ideálne miesto na množstvo objavov, pravda, ak píšuci objavitelia sú zároveň „výrobcami dúhy, leštičmi hviezd“ alebo ,,majiteľmi kolotočov“. Vtakom prípade nebýva trieda „len“ tajným parkoviskom papúč, neverejným futbalovým ihriskom, ale – ak je poobede prázdna – priam diaľkovým autobusom, ktorým sa každý správny poškolák ako posledný cestujúci môže vybrať na neznáme miesta so samými úžasnými vecami azvláštnymi ľuďmi. Na neznáme miesta, na ktoré by sa nikdy nebol dostal, keby neveril, že sa ta dostane. Keby sa nespoľahol na vlastnú fantáziu, ktorá je sním všade: vškole i vškole po škole, doma idoma po škole. Kto má fantáziu, vie či aspoň tuší, kam „vytiekli moria zo zemepisnej mapy“, kam odletela „vypchatá sova zprírodopisného kabinetu“ aprečo vôbec „dostala krídla“. Ide totiž o mimoriadne dôležité maličkosti, hoci sa to na prvý pohľad adruhé počutie ani nezdá (najmä dospelákom nie). Tým vážnym aváženým. Tým, ktorí sa prestali podobať na deti, oktoré si robia toľko starostí. Ale aj deti si robia starosti odospelých, hoci sa otom málo hovorí aešte menej vie. Vedia otom len najmúdrejší zdospelákov. Tí najčastejšie vyzerajú ako deti. Napríklad keď niečo píšu, pomáhajú si pri tom jazykom! Vykrucujú ho všelijako aešte viac, keď majú vruke nožnice. Akeby ste videli tých oteckov, ktorí sa chodia pozerať do Tesca na rýchlodráhu! Sú tam akože so svojimi deťmi a pritom kvôli sebe! Veď na preteky sa pozerajú ako malí chlapci snajväčšími očami. Tými dookola fičiacimi autíčkami nie sú uhranutí onič menej! Určite vtej chvíli nevedia, koľko sú štyri aštyri, osem aosem, šestnásť ašestnásť ... Aak aj vedia, je im to úplne fuk!
Futbal spapučou je druhým vydaním súboru básničiek akratších próz D. Heviera, autora, ktorý nám dospelým ponúka nočný predaj nádeje (taký názov majú jeho vybrané, knižne vydané básneroku 1994), zatiaľ čo pre deti vymýšľa knižky akoby zagentúry PPPP („Prvá pomoc pre prvákov“). Akiste i pre druhákov, tretiakov ... Aj pre Martina Kellenbergera, ktorý knihu vyzdobil básňami – ilustráciami (pištoľ Pištoľníka Pištu je niekoľkonásobnou metaforou).
Mnohé zHevierových básničiek apróz zľudoveli, iné zrejme zľudovejú. Sú to také vysoké počty, že zopár slabších miest vknihe takmer nestojí za reč. Napríklad myšlienkovo obnosená próza Učiteľ smiechu alebo áň ձdzá첹. Vkaždom prípade je Hevierova škola na jednotku. Aj jej prváci.Aj „ich“ detstvo.
Marián Hatala
