ղľáԾ
Štefan Horský: Obluda na koľajniciach. Bratislava, Printservis 2007
Štefan Horský (1929) po celý život pracoval vrozhlase. Bol dušou išéfom spravodajstva, sjeho menom je spätá moderná publicistika ipopulárne Dobré ráno. Ale činiť sa smel iba do normalizácie, lebo aj on sa previnil tým, že „druhé oslobodenie“ nazýval okupáciou. Na subalternom mieste, bez mena abez mikrofónu, sa venoval histórii rozhlasu, oktorom neskôr napísal dve knižky. Včase zákazu publicistickej činnosti sa sústredil na zmapovanie rodného Primoravia, ale aj vojnového Slovenského štátu. Tou obludou na koľajniciach sú valiace sa historické udalosti, nespočetné vlaky, ale aj osudy protagonistov. Opisuje ich dôveryhodne, skoloritom pozoruhodných drobností, lebo precízny autor vie, že aj veľké dejiny sa skladajú zmalých dejín malých kútov, kde tak isto žili ľudia so svojimi jedinečnými osudmi.
Horského rodným kútom je železničná stanica vDevínskom jazere, ale aj strážny domček, kde „vartoval štreku“ jeho otec. Sem zapadá aj „osud“ železobetónového bunkra, ktorý mal ochrániť tento kút pred nepriateľom. Moderný bunker však zlyhal, ani zneho nevystrelili. Rieka Morava už nebola riekou hraničnou, lebo Primoravie si zoboch strán strážili hitlerovci, ktorí si „privlastnili“ aj Rakúsko. Krátko na to obsadili aj Petržalku, Devín, Devínsku kobylu... Apo Viedenskej arbitráži sa hortyovskí žandári skosierikmi špacírovali už pred Sencom. Za samostatného Slovenského štátu nebolo samostatné ani Primoravie, lebo Nemci okupovali letisko vKuchyni, Turecký vrch, vojenské lesy na Záhorí asvoju posádku iberáterov (poradcov) mali aj vMalackách aStupave.
Školáčik Horský povinne nastrážoval, no neskôr už ako vlakár meštianky, kúštik svetu rozumel najmä vďaka otcovi. Pred ich očami sa valili dejiny, vojenské transporty smerovali kamsi na východ, vracali sa nasardinkované ruskými zajatcami, neskôr aj civilmi, ktorých lifrovali do ríše na roboty. Čoskoro vlaky prevlakovali aj nemeckých ranených hrdinov aku koncu vojny aj slovenských vojakov apartizánov do lágrov. Vtedy sa Nemci strážiaci tri Marcheggské mosty nakvartírovali aj do rodného domu autora. Aj vtých pohnutých časoch v rieke pytliačili, lovili sumce ijalce. Rybárom bol aj známy mäsiar pán Vaněk ajeho priateľ herec aspevák Míla Beran, obaja Česi, ktorých zázrakom nevyhostili. Stalo sa, že protagonista Beran mal po skončení predstavenia vSND vďačný potlesk. Vtedy spomedzi divákov vystúpil na javisko aj mäsiar Vaněk aúspešnému hercovi zavesil na krk girlandu safalátok. Za vojny bola takáto kytička vďaky vzácnejšia ako kytica ruží. Podobný úlovok mal aj autorov otec, ktorý slopatou vruke stál pri štreke, keď po nej hrmel Balt-Orient-expres Berlín-Istanbul. Kuchár vjedálnom vozni otvoril okno avzduchom chladil varenú šunku. Tá čírou náhodou zavadila olopatu adopadla knohám pochôdzkara. Taká hostina vprimoravskom kúte už dávno nebola.
Áno, autor má zmysel pre humor, vtipne glosuje aj frontové udalosti: Nemci mali Blitzkrieg aSlováci Rýchlu divíziu. Znijakej armády bojujúcej po boku Nemcov neprešlo kRusom toľko vojakov ako práve Slovákov.
Keďže Horského matka sa narodila vSlovenskom Mederi, aten tak isto pripadol Maďarsku, zháňala protekciu ako sa ta dostať. Pomohol jej spolurodák Šaňo Mach, ktorý vknižke vystupuje často, podobne ako ďalší kolaborujúci politici.
Vtých časoch aj Primoravie malo uši na rádiách apočúvalo BBC, kde sa im zLondýna prihovárali Vlado Clementis aneúnavný Ján Masaryk. Jeho slová sú vknižke autentické, hrajú sdobou idňom, lebo Horský vie, ako sa robí atvorí moderná anáročná literatúra faktu. Jeho knižka je presvedčivou kronikou aj vďaka bratovým ilustráciám – perokresbám, ktoré sa zachovali zo školských rokov.
Horského kniha je holdom Primoraviu, rodným kútom, drobným ľuďom, no najmä železničiarom, ktorí aj za tých nežičlivých čias pomáhali prežiť Židom, Rusom, Američanom, Talianom a,prirodzene, mnohým Moravanom aČechom.
Slavo Kalný
