Amélie Nothomb: Antikrista
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006
Preklad Ladislav Franek
Pri názve Antikrista si mnohí znás spomenú na Nietzscheho Antikrista. Antikrista je vtomto prípade len šestnásťročná Krista, ktorá je takým dokonalým stelesnením zla, že jej hlavná hrdinka románu Blanka dala meno Antikrista. Amélie Nothomb sa ani tentoraz nedala zahanbiť a ponúka opäť svojský román, pohybujúci sa na hranici absurdnosti.
Blanka aKrista sú spolužiačky. Blanka nemá priateľov avsvojej osamelosti sarada uzatvára do svojho vnútorného sveta. Ľahko sa dá opantať na prvý pohľad očarujúcou, sebavedomou a obľúbenou Kristou. Pokladá ju za priateľku a keďže Krista dochádza na univerzitu zveľkej diaľky, ponúkne jej nocľah. Zjednej noci sa ale stáva celý týždeň aBlanka si začína zúfať. Krista si hneď podmaní jej rodičov, ktorí sa tešia, že ich dcéra má konečne priateľku, anavyše takú milú. Krista svojou úžasnou, nevinne pôsobiacou rafinovanosťou preniká do Blankinho súkromia. Manipuluje, ponižuje, zosmiešňuje.
Blankini rodičia sú ňou úplne zaslepení aočarení, ich vlastná dcéra akoby sa stala neviditeľnou:jej miesto zaberie Krista – veselá, idylická, „ideál vynájdený civilizáciou ako útecha za ľudskú mrzkosť“. Vtedy si Blanka uvedomí, že Krista je Antikrista – stelesnenie zla. „...teší ju, keď môže ubližovať, aza obeť si vybrala mňa. Ja jej prinášam len dobro, ona mne len zlo. ...Antikrista ... si zlo...“ Vynájde dokonca zaujímavé pomenovanie pre zhubné pôsobenie Kristy/Antikristy - slovo kristovanie, po francúzsky christeé ako obmenu francúzskeho slova archeé, čo znamená dolet zluku. „Kristovanie označuje kruh, vktorom je Krista schopná otravovať svojím jedom. ...Jestvuje však aj širší pojem, opačný: antikristovanie. Znamená zlorečený kruh, vktorom som žila päť dní vtýždni, sexponenciálnym obvodom, lebo Antikrista očividne dobýjala terén, moju izbu, posteľ, mojich rodičov, moju dušu.“
Názov knihy nie je náhodný. Nietzscheho Antikrist je akousi cestou do temných hlbín duše, zrejme Nietzscheho vlastných. Antikristu, teda jeho ženské vydanie, by sme mohli charakterizovať podobne. Kristina duša je plná temných zákutí, vktorých spriada svoje zákerné plány, je metafyzickým stvárnením zla, odpadom, najmenším archeé na svete, šíp vylietajúci od seba smerom ksebe. „Dá sa vôbec žiť, keď je dolet luku taký krátky?“ pýta sa Blanka.
Román Amélie Nothomb môžeme vnímať ako obraz zápasu dobra azla vo svete, kde dobro nakoniec víťazí. Bez zla by však nebolo ani dobra. Blanka si uvedomuje, že práve zlá Krista jej ukázala hodnotu toho, čo jej vzala. „Za terč si nás zvolila len preto, lebo vtomto priemernom svete ešte stelesňujeme to, čo najmenej pripomína zlo. Prišla, aby nás vtiahla do osídel svojej moci, anepodarilo sa jej to.“ Zlo nakoniec porazí samo seba vlastnými prostriedkami: radšej zničí seba, aby dobro stroskotalo spolu s ním.
Michaela Geisbacherová