ղľáԾ
Banská Bystrica, PRO 2011
Etela Farkašová vnajnovšej knižke precizuje svoj typický rukopis avyrovnáva sa s témami, ktoré jejhrdinku zasahujú čoraz nástojčivejšie. Podobne je to vtvorbe M. Haugovej – spája ichvytváranie rodovej genealógie, téma vzťahu kmatke (doplnená ootca), viacrozmerný motív záhrady, prestupovanie písania a života, reflexia tvorby, hudby, vedomie nemohúcnosti slov, pokiaľ ide oautentické vystihnutie „texto-sveta“, čoraz prenikavejšie vnáranie sa doseba aspriesvitňovanie identity irukopisu, v prípade Farkašovej napojené napriamejšie spodobenie fyzického starnutia atď.
Farkašovej verše napredujú pokojne a stíšene: ticho, biela a mlčanie sú teda nielen témami jej kníh. Vnovej zbierke však spozorujeme stupňovanie emócií, pokiaľ ide onestotožnenie sa spredpísanými či osudovými trajektóriami anemožnosť obsiahnuť „realitu“ vcelistvosti. Hrdinka pociťuje (priamo ipoetologicky vyjadrený) smútok, na s. 16 dokonca zlosť. Len výnimočne zaznie stav vyrovnanosti (s. 46). Je sivedomá intertextuálnosti (nielen) tvorby, hoci saneustále pokúša o „úporné hľadanie / vlastnej ozajstnosti“. Vie opermanentne plynúcich „súvrstviach“ života, ktoré saskladajú zfragmentárnych útržkov a jenemožné zachytiť ich, či nasmerovať výlučným smerom. Upokojuje jupredstava, že práve vnaznačenom a dočasných „uzloch“, naktorých môžeme spočinúť počas šplhania sa po špirálovitom lane svojich osudov, saukrýva celistvosť bytia. Napriek tomu sa „rozhodla búriť / proti rastúcemu chaosu / sveta“. A to aj čo najprecíznejšou výstavbou básní. Keď hrdinka tematizuje chaos negatívne, nejde okonštruktívny chaos či fraktálovú povahu „sveta“: oboje autorka reflektuje apoeticky realizuje. Vzhode sjej (nie výlučne) starosvetskejším uvažovaním, čo nemyslím pejoratívne, má namysli skôr hodnotový chaos či vyprázdnenú hlučnosť dneška.
Naopak, pevné hranice myšlienkových rastrov autorka spochybňuje. A totak filozofickým podložím básní, ako ajich komplexnou, ambivalentnou poetikou. Hrdinku trápi zákonité vynechávanie „podstát“: aj vtom pramení zátvorkovanie, ktorým sprítomňuje aspoň náznak alternatívnych kontextov. Verše savyznačujú jemnou a skôr konvenčnou poetikou. Autorka sa občas nevyhla klišé (s. 39) či nefunkčnému pátosu (s. 45). Vo väčšine textov je však jej prínos vnenápadnom, zato účinnom narúšaní charakteristík tradičného „ženského“ písania. Takprostredníctvom subtílne provokačného tematizovania rodových otázok, ako ajsamotným – zdanlivo cudným, „tichohlasným“ aneustále seba/spochybňujúcim − písaním nahranici: medzi druhovo-žánrovými pólmi, tradičnými rodovými dichotómiami a vzhode sosebou, napojená na iných.
