ղľáԾ
Hugo von Hofmannsthal
Malé divadlo sveta
Bratislava, Literárna nadácia Studňa 2009
Vybral apreložil Ladislav Šimon
Najvšestrannejší príslušník Viedenskej moderny zpredminulého prelomu storočia Hugo von Hofmansthal (1874 – 1929), básnik, prozaik, esejista idramatik sa spočiatku orientoval, pre svoju generáciu príznačne, na francúzsky symbolizmus. Pokladajú ho však i za jedného zhlavných reprezentantov secesie aimpresionizmu, ku ktorým časom pribudol neoromantizmus aneoklasicizmus. Takmer osudným sa mu stalo, že už zavčasu okúsil slávu: jeho neskoršie dielo ešte dlho merali začiatkami zobdobia fin de siécle. Solídne vzdelanie neznamená vjeho prípade prostú sčítanosť, aschopnosť tvorivo pretaviť podnety, dotiahnuť celú európsku literárnu tradíciu, pričom estetiku pozdvihol na najvyššiu kategóriu ľudského bytia.
Podľa Hoffmansthala je básnik chodec po lane či skôr po tenkom vlákne, ktoré súka sám zo seba. Aby sa zachovala rovnováha, tomu mali poslúžiť také exotické útvary, ako tercína, gazel či stanza. Pred ich pevnou zovretosťou necúvol ani slovenský preklad: „Kým láska láka slasťou, kým nás raní,/ kým nadšenie sa strieda so sklamaním,/ dovtedy na zem nepríde ten čas, že báseň pred svetom sa neubráni.“ (Pesimistom) L. Šimon si vytýčil zámer nemenej ctižiadostivý, totiž poskytnúť podstatne viac ako prostú informáciu odiele, vjeho rozmanitosti i mnohoznačnosti. Ako prezrádza názov, jeho výber obsiahol napríklad ajrovnomenný kvázidramatický útvar, okrem toho napríklad lyrický prológ kSchnitzlerovej dráme Anatol, jednako Hoffmansthala ako dramatika poznáme najskôr prostredníctvom jeho libriet k operám R. Straussa (výber zprózy vyšiel po slovensky už dávnejšie).
Priebežne nachádza prekladateľ ekvivalent pre metamorfózy tvorby, básnikovu schopnosť strácať sa vnáladách aohraničeniach estetickej existencie, pre metaforiku smrti. Prostredníctvom invenčného rýmu takmer na hranici únosnosti (nebohá/premrhá, túžobne/slúžiť smie) próza subtílne prechádza do viazanej reči, inde ťaží znáhodnej hláskovej príbuznosti: po more je samý múr.
Poslanie literatúry Hoffmansthal nevidel v objektivizujúcom opise sveta ani v zaznamenávaní subjektínych dojmov – vláknom, na ktoré básnik stúpa, je samotný jazyk. Časom, v slávnom Chandosovom liste, narastajú pochybnosti oschopnosti jazyka fungovať ako prostriedok komunikácie, otom, nakoľko slová dokážu reprezentovať život, onú nespochybniteľnú jednotu jazyka, „života“ asubjektu. Vzťah medzi „aktívnym“ životom aestetickou reflexiou sa láme, básnik sa usiluje prekonať lyrizmus. Sen o jednote subjektu, jazyka asveta sa už vlyrike očividne nedá uskutočniť.
Ľudovít Petraško
