ղľáԾ
Jurij Poľakov: Kozľa v mlieku
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007
Preklad Ján Štrasser
„Človek sa občas ľahšie zbaví nadbytočných kíl ako nadbytočného slova.“ Zpera spisovateľa Jurija Poľakova znejú tieto slová ako výstraha, ktorá mi zalieha vušiach, keď mám charakterizovať jeho skutočne skvelý román. Snáď sa mi podarí aj na tomto mikropriestore vydráždiť bez „nadbytočných“ slov čitateľove lačné receptory azaostriť zrak na knižku zedície MM vydavateľstva Slovart Kozľa vmlieku . Pri jej čítaní sa sotva vyhnete namáhaniu bránice. Ak aj áno, možno preto, že máte pruh po prečítaní takých autorov, ako Bulgakov, Iľf, Petrov čiďalších klasikov „sovietskej“ satiry. Ich rukopis miestami presakuje do Poľakovho románu...
Dej sa odohráva vSovietskom zväze včasoch, keď ešte nestačilo priniesť do vydavateľstva knihu „smaznavými menami, aké vám dali vaše milenky“ azaplatiť, aby ju vydali. Na každého odvážlivca srukopisom sa hľadelo ako na blázna, čo vrukách žmolí svoj chorobopis achce ho, samozrejme, nie zadarmo, vydať. Vtedy „televíznym hlásateľkám pri prudšom zdvihnutí obočia [ešte ne] vypadli zvýstrihu prsia“. Bola to doba, keď si inžinier (postava zrománu) odsedel tri roky za to, že si neuvedomil, čo presne znamená teoreticky prepočítavať potrebné množstvo trhaviny na vyhodenie mauzólea V. I. Lenina do vzduchu. Sovietske vedenie hľadalo pred blížiacou sa ideovou kataklizmou záchranné koleso vpodobe Gorbačovovej perestrojky. No kolosálny moloch zväzu spisovateľov so systémom štátnych dotácií atieňom tajných agentov za každým stolom ešte bezchybne fungoval. Ideologicky spoľahlivým autorom sa prideľovali „žiguláky“ atí menej spoľahliví poškuľovali aspoň po západniarskych oceneniach.
Do tohto súkolesia „výroby“ spisovateľov sa rozhodne zasiahnuť rozprávač príbehu, tiež spisovateľ, ktorý sa staví so svojím kolegom, tiež spisovateľom, že do dvoch mesiacov vyrobí zprvého niktoša na ulici, čo nemá ani páru oliteratúre, svetoznámeho autora. Stávka je pikantná. Vhre je predrevolučné vydanie Slobodomurárskej encyklopédie abyt jedného zo spisovateľov, zktorého si chce druhý, tiež spisovateľ, urobiť hodinový hotel.
Román Do kalicha, ktorý podstrčil svojej obeti, postupne prichádza vnovinovom obale na stoly rôznych sekretariátov. Pre ženy je oláske, pre filozofov oživote, pre politikov ohľadaní kultúrneho kódu, pre nacionalistov a antisemitov antisemitským, proruským veľdielom, pre iných kozmopolitným románom. Dokonca pre veľaváženú komisiu Bakerovej ceny jeden znajsľubnejších vzoprení sa mašinérii Kremľa. Iba pre autora sú to prázdne hárky, ako doba, vktorej píše. (Akeď už všetci prídu na to, že hárky sú prázdne ako vkoláči diera, uľaví sa im, lebo román ide vAmerike na odbyt lepšie ako iné kuchárske knihy.) Vkontakte so zainteresovanými stačí „nádejnému“ autorovi zulice opakovať 12 naučených intelektuálnych fráz, napríklad „nepochybne“, „obapolne“, „ٰԲԻԳáԱ“, „hovno“, „ani áǻdz“. Okolnosti sa však dokážu zomlieť tak náhle, že vživom vysielaní v celoštátnom programe odpovedá prostoduchá ratolesť novej sovietskej literatúry na otázku, aký má vzťah kmetóde socialistického realizmu veľavravne: „Hovno!“
Aj keď je celý dej vystlatý komickými situáciami sabsurdnými rozuzleniami, predsa len cez jeho frivolné písanie až príliš bije do očí formovanie sovietskeho občana, tabuli rasy, do ktorej možno vtlačiť nielen slová na spôsob Pavlovových reflexov, ale aj to, ským sa vyspí. Hrdinovia románu akoby ani „nerobili chyby, len ich unavuje správna voľba“.
Pri čítaní Poľakovovho „románu-epigramu“ sa nijako neviem zbaviť zvláštnej atmosféry Moskvy, akou dýchajú Bulgakovove majstrovské práce. Oboch autorov spája spoločné genius loci v satiricko-parodickom župane s eklektickými alkoholikmi, prostoduchými Viťkami, aparátčikmi apod. Vodka sa pije ako mlieko. A vkaždom dome sa krčí duchs ostražitými chápadlami totalitnej moci...
Prekladu, až na drobné chybičky – sem-tam nejaký bohemizmus, napr. „poblíž“ – a preskakujúce písmenká, nemožno takmer nič vyčítať. Štrasser si umne vyberá námety a autorov, ktorých prekladá vycizelovaným jazykom. Ana záver? Určite nie „nadbytočné“ slová: Kozľa vmlieku sa vyplatí čítať.
Richard Cedzo
