ղľáԾ
Džamál al-íáí: Pyramídové texty, Prešov, Baum 2010. Preklad Marek Brieška
Pyramídy patria vnašich končinách kobľúbeným ilustračným ikonám dovolenkovej sezóny evokujúcim exotiku ateplom zvlnený prázdninový vzduch. Monumenty dávnej histórie spojené sveľkou civilizáciou anemenej veľkým mystériom však akosi vkomerčnej reči strácajú pôvodný význam. No apráve na to, aby sa významy dynamizovali, prípadne sa poukázalo na hlbšie významové súvislosti, nám často slúži kniha – vtomto prípade kniha egyptského spisovateľa, sktorým sa slovenský čitateľ mohol zoznámiť vrománe Zajní Barakát.
Pôsobivosť Pyramídových textov sa začína, takpovediac, už pred nimi, vnámete;presnejšie aparadoxne, vjeho vyčerpanosti. Veď čo môže priniesť do literatúry tento námet v21. storočí, keď už prešiel stovkami umeleckých, vedeckých apopulárnych spracovaní? Ak si však kladieme uvedenú otázku, znamená to, že dielo nás zároveň už dopredu oslovilo aotvára vnás komunikačné očakávanie. Hra jeho štrnástich textov môže do nás vstúpiť, rozvíjať svoju textúru so všetkými vzormi, uzlíkmi izáhybmi. Al-íáí ich skomponoval sukcesívne avariačne: postupne odkrývame príbehy ľudí zasiahnutých pyramídami, osudové zvraty, záhady, ale aj príbehy príbehov, teda ich rozprávaní až zrazu zisťujeme, že jedno prekračuje do druhého, príbehy sa navzájom prelievajú, zlievajú do jedného bodu, presne tak, ako sa do jedného bodu završuje pyramída, aaj tak, ako sa celá kniha vzávere zašpicatí jednoduchým malým „č.“ Kniha je to naozaj zvláštna, texty vytvárajú dojem prúdenia, cítite, že ste súčasťou pevnej stavby, mystického priestoru, no zároveň stojíte vpohyblivých pieskoch al-íáího sugestívne múdrej narácie, uvedomujete si fikciu, no zároveň sa dáte strhnúť dobrodružstvom siedmich mladíkov, ktorí sa rozhodnú dôjsť úzkymi chodbami až do srdca pyramídy, uveríte zhypnotizovaným pohľadom učencov uprených na línie, tvary akamenné bloky pyramíd, majstrovstvu lezenia po pyramíde, takisto príbehu milencov, ktorých energia túžby spáli na popol auveríte aj ďalším zmiznutiam... Auveríte aj skúsenému meračovi Ibn-al-Šihnovi, ktorý premeriava pyramídu, ale zmerať ju nemôže. Asi preto, že každá logika, aj tá najvernejšia, číselná, pri záhade pyramíd zlyháva, čím môže oto viac živiť duchovný výklad alegendy. Mám dojem, že al-íáí rátal stým, že každý čitateľ nosí vsebe bežnú predstavu pyramídy, práve preto on svojou knihou do tejto predstavy zasadil ďalšiu, nie konkrétnu, skôr symbolickú. Možno vyjadruje potrebu tajomstva, obrovského aneuchopiteľného tajomstva vnašich životoch, jeho motivačnú aformačnú silu pre človeka, ktorý vpostmoderne zásadne verí len jedinému: že ničomu neverí.
Radoslav Matejov
