ղľáԾ
Vojtech Rušin
Astronóm Milan Rastislav Štefánik
Bratislava, Veda 2009
Začiatkom mája sme si pripomínali 90. výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika. Udalosť priniesla aj po dlhej dobe od leteckého nešťastia neďalekoVajnor, ktorým sa zavŕšil krátky, no činorodý a podnetný osud, niekoľko živých spoločenských akultúrnych momentov. Patrí k nim tiež profilová biografia od nášho popredného vedca Vojtecha Rušina. Profilová preto, že ako vedec–astronóm sa vnej venuje Štefánikovmu astronomickému profilu vexponovanom období jeho vedeckej aktivity v rokoch 1904–1914: začína absolvovaním štúdia astronómie na Filozofickej fakulte Českej univerzity vPrahe apôsobením v Paríži, uzatvára ho vypuknutie 1. svetovej vojny apreorientovanie Štefánika na politiku. Perspektíva diplomatických, politických abojových úspechov nám ukazuje, koľko potenciálu sa na druhej strane ubralo zo sľubne rozbehnutého bádania v astronómii. Ale váha histórie nemusí merať len rozdiely vrozhodnutiach, dovoľuje zvážiť veci aj do rovnováhy a pri dobrej súhre ľudí dokáže pri danom pohľade na biografický kontext zmieriťbudúce straty závažiami minulosti. Tak prikonjunkcii Rušina so Štefánikom sa zámerne odsúva do pozadia ešte stále verejne fixovaná tvár zpäťtisíckorunáčky aj portrét muža vuniforme generála, udomácnený vo všeobecných dejinách. Tu sa zvýraznil civilný, dynamický obraz tvorivej vedeckej osobnosti, Štefánik slysinou abradou, splánmi aúlohami nasmerovanými k vesmíru, pri teleskopoch aobservatóriách, zanietený pri pozorovaniach vlaboratóriu či vo víre expedícií, sobjavmi aj prehrami. Rušin sa vpublikácii vrátil pred politické účinkovanie, do popredia inštaloval otázky astronómie a Štefánikove odpovede najmä voblasti výskumu Slnka, spektroskopie. Sám zúročil aprezentoval súčasné poznatky oSlnku vbrilantnom vedecko-popularizačnom titule Slnko – naša najbližšia hviezda (2005), čo podčiarkuje vhodnosť autorskej kompetencie pri zhodnocovaní výsledkov, takpovediac, predchodcu. Knihu rozdeľujú chronologicky radené kapitoly s názvami rokov, miest a dôležitých epizód. Mozaika prehľadnej kompozície, vecného štýlu, informačnej nasýtenosti, dobových textov afotografií striedaných sautorovými komentármi amodernými fotografiami ľahko vláka čitateľa na stránky knihy, veď už len strohý zoznam položiek Štefánikovho života má kvality strhujúceho rozprávania, superlatívov i rekordov. Rušinovým zámerom nebolo do tohto zoznamu pridávať ani ho ideovo preberať, sleduje odbornosť: cituje vedecké články Štefánika a prostredníctvom výkladu apozoruhodnej dedukcie reflektuje okolnosti ich vzniku a interpretuje. Robí to naozaj detailne, vyvodí, že Štefánik mal mimoriadne vysokú citlivosť pre videnie vinfračervenom spektre, inde zas uvádza jeho zabudnuté konštatovanie ochýbajúcej koronálnej hmote zroku 1912 – jav oficiálne označia za koronálne diery až o61 rokov neskôr! Štefánikova veda bola paralelne zápolením sfinanciami, umením vyjednávať aviesť salónne konverzácie, dobrodružstvom irizikom. Poznal astronómov svetového mena, získal cenu francúzskej Akadémie vied, cestoval za zatmeniami Slnka naprieč kontinentmi, na Tahiti strávil niekoľko mesiacov atamojšou stavbou provizórneho observatória bol priekopníkom astronómie na južnej pologuli. Zvlášť dramatická sekvencia, ktorá ho nakoniec obišla, sa spájala s plavbou do Ameriky, ale Štefánika vtedy poverili expedíciou do Brazílie, nuž atak na palubu Titanicu nenastúpil...
Štefánikov život má univerzálny rozmer, lebo nesie vsebe archetyp hrdinu. Preto skutočnosti zneho ľahko vyznejú ako legenda. Jeho brat Ladislav sa po rokoch (1938) zdôveril, že Štefánik ako malý mamičke ukazoval jednu hviezdu, že vraj to je jeho. Od roku 1995 síce nie hviezda, ale planétka spriemerom 39 km medzi Marsom aJupiterom nesie meno Milanstefanik. Ako symbolická pointa pôsobí fakt, že tento rok – medzinárodný rok astronómie, bude kZemi najbližšie vdňoch okolo 28. októbra, vpamätný Deň vzniku Československej republiky (1918), na ktorom sa maximálne podieľal. Bude vtedy aj najlepšie viditeľná, treba ktomu ale väčší teleskop alebo zreničky ako taniere. Každopádne vyvaľovať oči možno aj bez toho, premietajúc si pri knihe Vojtecha Rušina pozoruhodné míľniky jedného ľudského fenoménu.
Radoslav Matejov
