ղľáԾ
Papier, ktorý nebalí, ale odhaľuje
Ingeborg Bachmannová: Nepoznám iný lepší svet
Bratislava, Drewo asrd 2003
Preklad Mila Haugová
Rakúska autorka básní, románov, poviedok, rozhlasových hier, operných libriet, esejí aj politických článkov, nositeľka prestížnych literárnych ocenení – Ingeborg Bachmannová – patrí k vedúcim zjavom nemeckej povojnovej literatúry. Takmer tridsať rokov po jej tragickej smrti súhlasili jej súrodenci svydaním jej dosiaľ neuverejnených básní. Po tom, čo vyšli roku 2000 vmníchovskom vydavateľstve Piper, vychádzajú aj unás vpreklade Mily Haugovej.
Aby sme vystihli charakter Bachmannovej básní, treba povedať, že ich nestavia na prebytku prázdnych slov adekoratívnych metafor. Zrejme nepovažuje za potrebné vkladať do nich viac než samu seba. Jednoduchými mlčanlivými výjavmi odkrýva svoje najintímnejšie vnútro, ktoré prekypuje bolesťou. Ponúka nám ֍iԴDZýľ“ – stolovanie smŕtvymi, deň sčiernymi myšlienkami, smrť, výčitky atrpkosť, únavu, zdesenie astrach. To sú postavy jej sveta, od ktorého žiaden lepší nepozná. Koniec vzťahu je ústrednou témou celej zbierky: Priateľstvo? „Ó, nikdy / viac, boli sme si najbližší / abudeme si ďalej tí najvzdialenejší.“ Ona je tá, čo dávala „úsmev, dýchanie / zúfalstvá, všetko.“ Ale len málo sa jej vrátilo späť: „nič / som nedostala, mal si ma ty“. Básne prezentujú subjektívne pocity vplnom nasadení, sú živé, presiaknuté krvou, sobhorenými vlasmi: „všetka tá krv, veľa krvi, čo / vytiekla. Moji vrahovia.“ Utrpenie sa chápe vtej najbolestnejšej polohe, únikom zneho az nenávisti je smrť, delírium, spánok. Život je „pomstiteľom“, ale smrť „najmilšou“ avšadeprítomnou, hroznou konštantou, následkom zanikania toho, čo nás robí šťastnými. Negativizmus básní zároveň vyjadruje absenciu pozitívneho vosude, ale aj spätosť lásky a utrpenia. Bachmannovej „šiling“ má dve strany navždy zliate astuhnuté vjednom tele. Problém je vtom, že pri páde na zem väčšinou minca ostane ležať na tej nesprávnej strane. Hoci sa tematicky väčšinou pohybuje na poli vzťahu medzi ženou amužom, nezaprie v sebe ani spoločensky angažovanú autorku: „Nemá snáď človek medzi bratmi žiadnu hodnotu?“ Autorka je známa tým, že defektnosť vmedziľudských vzťahoch považuje za esenciálnu pre rovnaké javy vspoločenskej apolitickej sfére. Aj problém nekomunikatívnosti nie je len problémom vzťahu, ale aj poézie. Slová ju opúšťajú, tvorenie je ťažko dosiahnuteľné, je to akoby samovoľné plynutie slov zo srdca.
Bachmannovej obraznosť pôsobí jednoducho, ale silne, jej vyjadrenie je stručné, až útržkovité, ale veľmi elegantné, predstavuje ideálnu súhru citu aintelektu, ktorá je pre ňu príznačná. Keby sme jej chceli niečo vyčítať, mohlo by to byť až príliš veľké bolestínstvo, zdôrazňovanie vlastného mučeníctva, utápanie sa v utrpení, bezútešnosť abezvýchodiskovosť. Knegativistickému postoju ju vedie vlastné, celkom nezávislé duchovno a určite aj osobná skúsenosť zo vzťahu sMaxom Frischom. Treba však brať do úvahy aj fakt, že táto zbierka nie je štandardným dielom žijúceho umelca, ale posmrtne uvedenou tragédiou vnútra autorky.
Pri uvažovaní nad tým, včom spočíva sila Bachmannovej poézie, nám môžu pomôcť tieto slová: „Vlastne som na / tomto papieri, v / slove, ktoré dávam, / pretože papier, ten poletuje, / tam tiež nemôžem nájsť pokoj, / apoletujem na útržkoch cestou tam, späť, kde / si niekto balí svoj krvavý / nôž, nech to nikto nevidí“. Ingeborg Bachmannová je skutočne prítomná vkaždom slove svojej básne. Arovnako na mieste, kde si človek myslí, že je nepozorovaný pri spôsobovaní utrpenia inému človeku.
Zuzana Hašková
