Blízkosť zobrazení, ktoré nič nežiadajú
Werner Lambersy
Čajoví majstri a čajové chyžky
Literárna nadácia Studňa, Bratislava 2005
Preložil a doslov napísal Marián Minárik
Belgický básnik Werner Lambersy je podľa doslovu majstrom kultivovania krátkej básne. V knihe Čajoví majstri a čajové chyžky sú básne relatívne dlhé (vzhľadom na autora) a aj rozsah knihy je na básnickú zbierku úctyhodný, ostatné spomínané znaky si však toto dielo zachovalo. Kniha je rozdelená na viacero častí, ktoré formálne pripomínajú japonský čajový obrad. Od toho sa potom snaží odvíjať aj radenie básni. Vzťahy a súvislosti sa prejavujú veľmi slabo. Významy, naopak, produkujú stále nové a nové súbory významov. Pre čitateľa to znamená, že sa buď v texte stratí, pretože nie je schopný sledovať mnohovrstevnú líniu, alebo príde na nekonečné množstvo interpretácií textu.
Lambersy akoby sa pri písaní obzeral okolo seba a zachytával detaily (text telo čas stan / kočovníka čajová chyžka pokoj a jas prázdna). Detaily sú pre neho oveľa zaujímavejšie ako celok. Na nich stavia metafory a obraznosť, konkrétne detaily sú často od seba také vzdialené, že medzi porovnávajúcim a porovnávaným je ťažké nájsť spojitosť. Báseň je pre autora akoby miestom, „kde tí čo sa stretá- / vajú budú nesmrteľnými majstrami chvíľkového tak ako / pery pevne zovreté nad tichom predtým ako sa slovom / rozpoja a zasa spoja“. Po dočítaní Lambersyho básne vzniká zvláštny jav – akoby unikala do zabudnutia, stráca sa, rozplýva (zve- / rené silám zabudnutia). To zabúdanie a neuchopiteľnosť celku sa v tematickej rovine prejavuje ako fascinácia prázdnom a samotou, po formálnej stránke veľkými medzerami medzi niektorými slovami: „vnútri v predsieni nahota priestoru medzi / niekoľkými prepotrebnými predmetmi“. Lambersy pre mňa ostal po dočítaní básnikom – experimentátorom a jeho básne prijímam rovnako: ako experiment. Sú príjemným spestrením čajovej chvíľky, keď len tak sedíme, popíjame a náhodne listujeme, ale veľa toho, čo tradične nazývame poéziou, by sme nemali čakať.
Radoslav Tomáš