��������

Poézia na nočný stolík

Ingrid Lukáčová: Dotyky nehy, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009

�� Umenie bez ohľadu na čas a miesto by malo robiť svet ohromným miestom, kam sa narodiť, robiť ho teda krajším. Básne Ingrid Lukáčovej z��novej zbierky intenzifikujú estetickú silu básnického slova voči��nášmu svetu. Harmonizujú ho, znepokojivé polohy zatláčajú do úzadia, a��tak vytvárajú čitateľovi bezpečný priestor na zastavenie sa, vydýchanie, poobzeranie sa po okolitej krajine, čím uskutočňujú svoj poetický princíp: „Ťahaj nás, krása, / ako slnko z��temnej izby!“

�� Piata Lukáčovej zbierka je rozdelená do dvoch častí: Verše bezoblačnej múzy a��Dotyky nehy. Najväčšiu plochu prvej časti zaberá evokácia záhrady plnej mlieka púpav, dozretého hrozna a roztancovanej trávy, kde „Raj sa odráža / v��marcovej rovnodennosti“. Báseň sa tu pokúša o��sebadefiníciu – určuje sa��sieťou vzťahov slovo – kvet – Boh – človek – láska – príroda – prirodzenosť – krása. Pestrofarebná záhrada Veršov bezoblačnej múzy báseň po básni bujnie, jej hypertrofia sa miestami prejavuje v��nezvyčajných konotačných väzbách rastlín a človeka: „Strapec dozrieva / do horúčky ako milovanie, / nedbá na mravy, / ale na hrkútanie augusta.“

�� Druhú časť, rovnomennú s titulom, tvorí pätnásť sonetov. Ich spoločným motivickým jadrom je ľúbostný trojuholník ja – on – Boh. Jemne črtaná erotika prvej časti sa v��sonetoch odhaľuje, pričom je rovnako, ako celá Lukáčovej poézia, spontánne sakralizovaná: „Privádzam seba v��dennom rúchu ženy, / ústa mi lepí lásky pieseň. / Oblúkom dúhy mesiac vážne ctený // nahými citmi nebo nesie“.

�� Lukáčovej báseň sa nás dotýka nežne, je nám blízka, je to prototypová poézia na nočný stolík. I��keď jej výraz sa nesnaží o jednoduchú zrozumiteľnosť, Dotyky nehy svojou harmonizačnou silou a prepojením konkrétneho so��spirituálnym nadobúdajú tú vzácnu schopnosť osloviť i širšie publikum.

Ivana Hostová