ղľáԾ
Rudolf SLOBODA: ZÁZNAMY
Bratislava, F. R. & G. Zostavil Otto Havrila
Kniha má dve časti: 43 rozhovorov, ktoré predstavujú 300-stranový priestor ačasť Zčitateľských záznamov na 58 stranách. Rozhovor sa vždy začína na pravej strane ana ľavej je otázka rovnako krátka ako odpoveď: „Chcete byť veľký aprečo? Nechcem byť veľký, stačí mi žiť.“ „Prečo máte radi život? Neviem.“ „Ste šťastný? Áno.“ „Prečo? Neviem.“ „Čo chcete dosiahnuť vživote? Nič.“ „Črty, ktorými sa vyznačujete vy? Prchkosť, nepokoj.“ „Obľúbené črty ľudskej povahy? Odvaha.“ Atď. Celá kniha vytvára obraz oRudolfovi Slobodovi – rozporuplnej osobnosti našej literatúry akultúry. V odpovediach na najrôznejšie otázky, ktoré mu vrokoch 1988 – 1995 kládli novinári aliteráti, je Sloboda niekedy sám so sebou vprotirečení. Je to votázke viery anáboženstva, vtvorbe („Ja sám svoje texty už takmer nemôžem čítať...“, ale inde zasa tvrdí, že len čo mu kniha vyšla, musel ju hneď aniekoľko ráz prečítať) aj vpercepcii kritiky: Na jednej strane si všetky ohlasy vlepoval do denníkov, na druhej sa napr. vyjadril, že Kultúrny život nečíta (išlo o útoky na jeho román Krv asúbor poviedok Útek zrodnej obce). Práve vsúvislosti skritikou môžeme utohto autora postrehnúť istú dávku narcizmu („Z umelých výtvorov ma najviac zaujímajú moje vytlačené knihy, ostatnú produkciu, aaj viných umeniach, beriem ako okrasu, ornament,...“) VSlobodových výpovediach nájdeme množstvo postojov anázorov, sniektorými sa však nemožno stotožniť, napr. „Spisovná slovenčina je umelý jazyk, ktorý nemôže byť základom národnostného určenia, ako ním nemohlo byť esperanto.“ Iné vyhlásenia sú, prirodzene, Slobodovými slobodnými názormi, no ukázalo sa dôležité, aké otázky mu postavili, či sa dokázal uvoľniť alebo sa štylizoval. Pri niektorých rozhovoroch totiž reagoval prudko avyčítavo, na vtieravú, ba priam nemúdru otázku odpovedal výsmešne, ironicky, inokedy býval vrozhovoroch príjemný, pokojný, „jeho spôsob myslenia bol priamočiary aautentický“, často sa vyjadroval sjemným humorom, sveľkou dávkou úprimnosti apriamosti najmä osvojej rodine Zásluhou otázok ipríslovečnej Slobodovej úprimnosti vyznieva jeho osoba aosobnosť plasticky – bol to vsvojej podstate prostý človek, ktorý vyznával prírodný aprirodzený spôsob života, bez techniky
Rozhovory sR. Slobodom majú rozličnú úroveň: niektoré sú jednoduché, plytké, hoci zaujímavé svojou otvorenosťou, iné sú odborné aniektoré majú priam bulvárny charakter. Ako spomína O. Havrila, Sloboda mal trpezlivosť skaždým novinárom – „jednak si zrozhovoru odniesol viac ako novinár ajednak využil príležitosť na sebaprezentáciu“. Reagoval zoširoka, sprirodzenými odbočeniami.
V tejto knihe sa nehovorí len oliteratúre. Na záložke sa uvádza, že ide otri hlavné zdroje spisovateľovho záujmu: filozofia, náboženské myslenie abeletria. Treba však pridať aj politiku, hoci vjednom zrozhovorov tvrdí, že politiku nesleduje. R. Slobodu politika zaujímala. Hovorí napr. osvojich skúsenostiach scenzormi alektormi („Cenzorovi išlo predovšetkým oslovíčka. Lektorovi išlo skôr ovýznam diela. Lektorovanie bolo vkaždom prípade rafinovanejšie.“), ospisovateľských zjazdoch, ovojenčine, ofyzickom ipsychickom násilí, opostupoch vpolitike po Novembri 1989,... Toho, kto pozná Slobodovu tvorbu, budú zaujímať jeho vyjadrenia oautobiografickosti vjeho prózach, oživotných zásadách, zvykoch anávykoch, ktoré vkladal do svojich postáv. Na viacerých miestach tvrdí, že mnohé svoje texty by už napísal ináč, niečoho by sa vzdal, neuverejnil by. „Najobľúbenejší spisovateľ? Marcel Proust.“ Sloboda však knihy aj zakopával vzáhrade, aj pálil, aj daroval.
Všetky plusy imínusy rozhovorov sú vynikajúcim priestorom na vykreslenie profilu zložitej osobnosti Rudolfa Slobodu. Čitateľské záznamy sú zasa filozofickejšie, nájdeme vnich Slobodove pochybnosti, myšlienkové anázorové boje so sebou samým. Ana obálke knihy autoportrét Rudolfa Slobodu zr. 1986.
Gabriela Rakúsová
