ղľáԾ
Srdce na dlani
Viliam Turčány: ʰٱň, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007
„My nevieme, čím komu sme,“ znie prvý verš ztorza básne ʰٱň, ktoré sa autorovi zachovalo ešte zo študentských čias. Aje to možno skôr ako otázka: čím je nám Viliam Turčány? Je predovšetkým vysoko erudovaným básnikom, jemným znalcom básnických foriem, dokonalým prekladateľom avynikajúcim literárnym vedcom.
ʰٱň je pomerne útly výber, ktorý sa očividne usiluje priniesť to, čo je autorovi najbližšie, čomu sa niekde nedostalo dôrazu, ale predovšetkým to, čo tvorí básnika ako celistvú osobnosť. Nie náhodou sa zbierka začína básňou venovanou autorovmu rodisku, Suchej nad Parnou, „si môj chlieb asi imôj prameň, / si môj hlad, istály môj smäd“ (s. 6).
Turčány vo svojich veršoch dočista napĺňa slovo ľubozvučnosť vjeho najkrajšej, nesprofanovanej podobe, jeho vždy závažné adôstojné myšlienky sa ako na vlnách vznášajú na zvukomalebnom pozadí, ktoré akoby ich ešte čírilo, ktoré akoby ich ešte prehlbovalo.
Do výberu ʰٱň sa dostali básne zrukopisu izrozličných autorových vydaných zbierok, spája ich čistota myšlienky ibásnického obrazu, ale iposlanie (ako zvillonovskej balady, ktorá je taktiež zastúpená). Turčány, hoci si všíma prírodu, nepredkladá jednoduché prírodné obrázky, naopak, všíma si osudy vierozvestov Cyrila aMetoda, osud Jána Hollého, vôbec starú slovenskú minulosť, ku ktorej má vrúcny tvorivý vzťah.
Nie je však ani domasedom, očividne rád spomína na svoje neapolské obdobie: „Odvtedy hľadám verš, čo sám už tvorí slohu, / tú slohu slôh! // Odvtedy hľadám verš, vňom celý vesmír je. / Asám ním stávam sa, keď chcem ija byť vBOHU. // Avo mne BOH!“ (s. 82) Čitateľa nielenže zaujme, ale až dojme, ako si tento autor veľkých historických tém všimne, že nesvieti písmenko vnázve jeho hotela, aako to dokáže dostať do básne.
Mimoriadne vhodná apoučná je edičná abibliografická poznámka, ktorú autor spracoval sprecíznosťou aodbornou presnosťou jemu vlastnou, atak sa aj vnej čitateľ mnohé dozvie. Nemožno obísť ani trefne vybraté citáty zo zadnej strany knihy, kde zaujme najmä Jozef Felix tým, že poukazuje na Turčányho humor, averu, „keďže pri jeho humore, ako pri každom pravom humore, je vždy prítomné aj srdce, výsledkom je pravá radosť...“
Viliam Turčány ponúka svoje chvejúce sa srdce na dlani aako pravý muž adžentlmen ho nevnucuje, len dáva, akoby práve plný poézie prešiel vedľa nás aobdaroval nás. Ako každý raz štedro, ako každý raz už akoby navždy.
Viera Prokešová
