ղľáԾ
Mlčanie nahlas
Umberto Eco: Päť úvah omorálke
Bratislava, Kalligram 2004
Preklad Miroslava Vallová
Meno Umberta Eca možno v súčasnosti považovať za časom overenú značku kvality, preto nie je potrebné opakovať všeobecne známe fakty tvorby tohto talianskeho autora. Otom, že Ecov záber je naozaj široký, svedčí inajnovší výber esejí Päť úvah omorálke, ktorému, rovnako ako semiotickým prácam, či románom, nemožno uprieť brilantnosť autorského ruko(eco)pisu. Inajnovšie eseje sú ilustráciou ojedinelých myšlienkových operácií definovaných vjednej zesejí ako „kritické hľadanie toho, čo možno pokladať za uspokojivé priblíženie sa vlastnému ponímaniu pravdy“ (s. 12). Napriek bohatej vedeckej aspisovateľskej práci sa Umberto Eco explicitne kotázkam morálky vyjadroval zriedkavo, preto je tento zväzok skôr výnimkou.
Eseje zahrnuté do najnovšieho výberu spája príležitostný charakter textov vznikajúcich ako prednášky, ato, že napriek tematickej rozmanitosti sú texty spojené uvažovaním oetike a morálke. Aj keď téma môže pôsobiť odpudzujúco, autor sa sňou, bez násilného moralizovania, hravo vyrovnáva. Hravosť nastoľovania morálnych problémov však následne narúša, pretože kladenie otázok (ako základný anajvýraznejší textotvorný postup) nesprevádzajú odpovede, ale nastoľovanie nových, zložitejších otázok, neraz ústiacich do paradoxov: „uvažovanie ovojne volí istý priestor pre taktické mlčanie, vkonečnom dôsledku si vyžaduje, aby sa toto mlčanie prejavilo poriadne nahlas, svedomím protirečivosti takéhoto vyhlásenia ticha" (s. 23).
Itentoraz vtextoch ožíva hlboká minulosť, na ktorú je pohodlnejšie nemyslieť. Jej usúvzťažňovanie sprítomnosťou sa javí ako potreba poukázať na dávno zabudnuté veci: „ur-fašizmus je ešte vždy tu okolo nás, niekedy vcivilizovanom habite(...). Ur-fašizmus sa môže ešte vrátiť vtých najnevinnejších podobách" (s. 41), preto upozorňovanie na nové hrozby sa stáva autorovou morálnou potrebou, nevyhnutnosťou bez ohľadu na to, či hovorí ovojne, fašizme alebo oetike vtlači a médiách.
Ecova etika nevychádza apriori znáboženského presvedčenia, aj keď autor priznáva: „nie som si celkom istý, či niektoré zmojich morálnych presvedčení nie sú ešte vždy ovplyvnené tým dotykom religiozity, ktorá ma poznačila na samom začiatku" (s. 69), no nech je ako chce, predsa ostáva faktom, že osvetľovanie problematiky zo všetkých zorných uhlov a neodmysliteľná prítomnosť ironického akcentu je vždy namierená voči zažitým stereotypom.
Miriam Némethová
