ղľáԾ
Motiváciou k prehľadu Mýtov, na ktorých stojí antisemitizmus (OZ Libri Historiae – Université Paul Valéry Montpellier 3 2014, preklad Stanislava Moyšová), bola pre Carola Iancuho, pôvodom rumunského historika, snaha osvetliť dnešný stav mýtov, ktoré stoja v základe tohto neblahého fenoménu. Robí tak dejinným prehľadom od antiky až po súčasnosť, pričom neobchádza ani islamské prostredie, ani tienistú časť dejín strednej a východnej Európy, vrátane Česko-Slovenska.
Koreň protižidovských tendencií vidí autor už v polyteistickom prostredí Egypta, Grécka či Ríma. ԲDzť Židov, ktorá spočívala nielen v odlišných zvykoch či obradoch, ale často aj vo vlastnej uzavretosti spoločenstva voči vonkajším vplyvom (napr. odmietanie helenizmu), vzbudzovala obavy a nevôľu v tom-ktorom vládnucom systéme. Nie je totiž ťažké domyslieť si, čo pre aktuálne platný poriadok znamená každá odchýlka či anomália, obzvlášť, ak je pozoruhodne húževnatá a prináša novú náboženskú platformu. V takomto ovzduší sa rodili mýty a povery antijudaizmu, dodnes živené rovnakým nenávistným princípom v prístupe k neznámemu.
Politika kresťanskej Cirkvi voči židovstvu bola dvojznačná – v duchu „ochrany a ponižovania“ rozvinula rôzne právne obmedzenia pre Židov (Lateránsky koncil v roku 1215; obmedzenia vo vykonávaní niektorých povolaní, vlastnení pôdy a pod.), ale nielen tie. Nepriateľa bolo treba potupiť i verejne: vyčleniť mu samostatný životný priestor (geto), označiť ho hviezdou, špicatým klobúkom a zaviesť povinnosť ponižujúcej prísahy more judaico.
Pri kresťanskom antijudaizme rezonuje najmä mýtus „bohovraždy“, ktorý hlása bezprecedentnú kolektívnu vinu. Zároveň sa údajne tu a tam, v čase veľkonočných sviatkov, udiala „rituálna vražda“, kde obeťou bolo kresťanské dieťa, ktorého krv bola potrebná ako prísada do macesového cesta. Ďalšie archetypálne podoby v rámci poverčivosti ľudu nijako nezaostávali: Žid-travič, Žid-služobník diabla, zradca, Ahasver a predovšetkým Žid-úžerník.
S osvietenstvom síce prišli snahy o rozširovanie tolerancie spojené so zápasom o rovnosť práv (Mendelssohn), no predsudky ostávali často živené i takými velikánmi ducha, akými boli Kant, Fichte a iní.
V 19. storočí sa čoraz viac do popredia dostávali nacionalistické hnutia, a ani myšlienky socializmu neboli v otázke antisemitizmu celkom nevinné (tendencie stotožňovať judaizmus s kapitalizmom). Novoveký antisemitizmus mal už doktrinálnu podobu. Krajinami sa v krízovom období prehnali krvavé pogromy, európsky „národ Ducha“ spriemyselnil masové vyvražďovanie, a predsa dodnes, aj napriek všetkým tým hrôzam, znova počúvame o tzv. celosvetovom sprisahaní, brániac tento prastarý blud tézou o tzv. alternatívnom pohľade na svet.
Hoci dielo Carola Iancuho nie je štúdiou vyváženou, tento dejinný prehľad môže byť podnetom pre refl exiu nielen súčasných celospoločenských nálad, ale i samotného princípu nášho vnímania inakosti druhého vo všeobecnosti.
