ղľáԾ
L medium 2014
Slovko čé akoby pochádzalo z názvoslovia kartografov, akoby pomenúvalo cieľ mnohých turistov, akoby bolo v blízkom, ba až bratskom príbuzenstve so známym končiarom Prosečné v pohorí Chočských vrchov: „...a za Prosečným už sneží,“ (ozýva sa z diaľky Liptova Ivan Laučík). Keby čé bolo skutočne vrchom, stáť na ňom by znamenalo „byť bližšie“ a „zhlboka dýchať“ v tom najčistejšom význame oboch slovných spojení, znamenalo by prostým bytím „zúčastňovať sa na dýchateľnosti vzduchu“.
Nová zbierka básní Osamelého bežca Petra Repku čé (í Č) však napriek knižnej podobe oba atribúty vrchu vrchovato napĺňa. Kniha doslova rastie v rukách čitateľa tak, ako sa pri dlhom pochode pomaly zdvíha a približuje zdanlivo nedosiahnuteľný horizont. Od jednoslabičnej básničky Tibet človek stúpa vyššie, slabiku po slabike napreduje ako po vrstevnici, až k šestnásťslabičným básničkám záverečného cyklu. Na každom stupienku pribudne slabika i báseň, a hoci aj grafická úprava knihy sugeruje čosi japonsky orientálne, Peter Repka zastane len krok pred známou sedemnásťslabičnou formou haiku (posledný cyklus knihy obsahujúci šestnásťslabičné básne sa nazýva Predhaiku). Vyhnúť sa vyhranenosti tým, že zmĺkne o slabiku skôr, aj to patrí k hrám Petra Repku, ktorých je v útlej zbierke „bonsaj básní“ omnoho viac.
Nie je to minimalizmus. A nie je to ani „málo slov“. Je to úkrok k tichu, ktoré stojí v protiklade k hlučnému táraniu iných „tiežbásní“.
Krátke básne Petra Repku sa pohybujú na hranici medzi sentenciou a aforizmom, disponujú mnohokrát humorným, ba až ironickým nábojom (napríklad v básni Predpoveď počasia: „Dnes bude studeno / hovoríš / A bola huspenina“), ale aj hĺbkou, ktorá pri výstupe na končiare narastá každým výškovým metrom (v básni ž: „V tvojej dlani som / ale nie hračka“). Na ploche niekoľkých slabík dokáže Peter Repka rozohrať aj malé príbehy, názvy básní mu potom slúžia na ich trefné vypointovanie. Sám autor zhrnul všetko, čo sa dá o knihe napísať, v krátkej básni Koniec koncov: „Ako darček / posielam ti / krátku / tichú / knihu.“
Peter Repka je hravý básnik. Svedčia o tom jeho Že-lez-ni-ce, svedčia o tom jeho Pútnické haiku a zbierka čé je iba ďalším v zozname dôkazov. Je to hra; je to žonglovanie s tichom a zvukomalebnosťou slova, sú to obrazy, ktoré majú často veľmi blízko k fotografii alebo k tlmenému molovému akordu klavíra. čé Petra Repku je knižnou prvotinou vydavateľstva L medium, nič však nenasvedčuje tomu, že by išlo len o začiatočnícky pokus. Práve naopak – už na prvý pohľad vidno, že kniha bola vydaná s podporou lásky.
A ešte jedna drobnosť, pred ktorou musí každý čitateľ úctivo zložiť klobúk. Jedinú nepatrnú faktickú chybu, aká sa vyskytne takmer v každej knihe takmer každého vydavateľstva, naprávajú už takmer vymiznuté erráta vložené do knihy. Priznať si chybu, to už sa dnes veľmi nenosí.
