ղľáԾ
Volanie z hlbín duše
Edmund Hlatký: Iní ľudia
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000
Svet je ovládaný zlom "iných ľudí", ktorí stratili aj posledné stopy ľudskosti, no naďalej diktujú vývin spoločnosti. A takáto spoločnosť (de)formuje ďalšie indivíduá, takže svet je jeden veľký začarovaný kruh, vktorom bytie je vlastne utrpenie konštituované "existenčnými krutozákonmi" (s. 53). Kbezvýchodiskovej situácii prispieva aj absolútny deficit vzájomnej komunikácie – človek je odsúdený na trýznivú autokomunikáciu, pretože skutočný jazykový kontakt je možný vari len prostredníctvom šifier (Truid et sad mon) a dešifrovanie je viac-menej zázrakom...
V tomto svete existujú – trpia všetky postavy Edmunda Hlatkého. Autor vmnohom nadviazal na svoje predchádzajúce knihy, najmä na debut História vecí (1988), vktorom sa čitateľ zoznámil srodinou Dolinských a ich životným postojom, problémami a starosťami. Po vyše desiatich rokoch, sprevádzaných významnými politicko-spoločenskými zmenami, sa ako prízraky vynárajú staré bolesti; sodstupom času a vinom kontexte sa znova prehodnocujú, dopĺňajú a aktualizujú. Stýmto faktom je spätá vysoká miera vnútornej monologickosti, formovaná sebareflexiou a asociatívnym reťazením myšlienok, no najmä istou statickosťou, ktorá len znásobuje moment bezozvenného plynutia a osamelosti všetkých postáv zbierky. Sohľadom na okyptenú funkčnosť komunikácie sú repliky postáv úsečné, dynamické, a preto je významová zaťaženosť prítomná len implicitne, resp. vstriedaní monológov.
Subjekt je u Hlatkého vrhnutý "do väzenia ľudskej existencie" (s. 16) a možným, no len fiktívnym spôsobom dočasného oslobodenia, je návrat do vedome idealizovanej minulosti. Kompozične skvele uchopené prelínanie časových rovín zvýrazňuje bolestivý paradox života, pretože vrealite je bytie bytím ksmrti astrachu znej. Hlatkého postavy zomierajú duchovne a najmä spoločensky, a to i napriek k?čovitej snahe o upozornenie na svoju existenciu. A práve toto je zdrojom ich nevýslovného utrpenia a bezmocnosti: "Volám SOS zvlastnej m?tvej duše" (s. 13). Popri existenčnej prázdnote pôsobí sexuálna a citová frustrácia, ktorá ústi do samoty. VIných ľuďoch sú muži i ženy osamelí, často rozvedení a poznačení večným a márnym hľadaním "lásky sveľkým začiatočným písmenom" (s. 9). Práve nádej nalásku a viera vBoha sú poslednými steblami voceáne existenčného utrpenia, vktorom je človek nútený prehodnocovať dobro a zlo a svoju vieru vspravodlivosť Božieho plánu.
Autor vystupuje ako ja-rozprávač v postave Vlada Dolinského, sktorým sa vmnohom identifikuje – bez škrupúľ sa označuje za človeka duševne chorého, za schizofrenika, no zdá sa, že v postave blázna, ktorý otvorene kritizuje súčasnú spoločenskú situáciu a demaskuje svet "iných ľudí", pričom berie na seba bremeno vizionárstva, ba vurčitých momentoch až spasiteľstva, treba pripustiť mieru autorskej štylizácie. Na druhej strane však možno povedať, že bláznovstvo jednotlivých postáv zbierky často spočíva len vúprimnej túžbe po šťastnom živote a vnaplnení elementárnych citových potrieb.
Hlatký týmto spôsobom otvára čitateľovi svoju dušu plnú bolesti a utrpenia. O intímnosti tohto vyznania svedčí aj žánrová pestrosť zbierky: pasáže písané vpodobe listu, denníkových zápiskov či záznamu zo súdnej obžaloby. Zbierku poviedok Iní ľudia možno vo všetkých uvedených súvislostiach vnímať nielen ako osobnú spoveď autora, ale aj ako hrozivý morálny imperatív adresovaný celej súčasnej spoločnosti.
Marek Kopča
