ղľáԾ
Úlohou dronov, drobných armádnych lietadiel riadených na diaľku, je vojenský prieskum na nepriateľskom území. Získaním dôležitých informácií opozíciách nepriateľa, ojeho základniach azbraniach sa vylepšuje bojová stratégia icielenosť útokov. Vďaka nim sa zefektívňuje dosiahnutie celkového vojenského zámeru asním spojená likvidácia nepriateľa...
Vpiatom básnickom počine známej poetky, prozaičky a dramaturgičky Jany Bodnárovej snázvom vzáhradách / pod dronmi je smrť jedným z najtraktovanejších motívov. Drony, zobrazené vnázve zbierky ako bezhraničné zdroje informácií, narúšajúce intimitu ľudských životov, naznačujú nielen charakter obraznosti textov vo vnútri červeno-bielej knižky, ale načrtávajú iobsahový zámer autorky.
Zbierku vizuálne otvárajú tri čiernobiele fotografie Lucie Tallovej, za ktorými nasleduje prvá časť snázvom Pred. Tá je kritikou spoločnosti azverstiev, čo pácha hneď na niekoľkých frontoch. Je protestom voči nešetrnej rozpínavosti bohatých krajín sveta,ich bezohľadných aktivít asmrti, ktorú takéto maniere neodkladne vyvolávajú. Tematicky sa venuje vojenským zásahom, dôsledkom jadrovej havárie vo Fukušime, chudobe krajín tretieho sveta a drancovaniu prírodných zdrojov. Básne sú krutými opismi mŕtvych jazier (báseň Nočný rybolov podľa Mišua), mŕtvych krajín (Vina) amŕtvych ľudí (Tí pod plachtami), pričom prevládajú najmä texty bez štipky nádeje. Špeciálnu pozornosť venuje autorka detskému účastníkovi spomenutých hrôz, ktorého jediná, aito vetchá nádej spočíva vúteku. Kdeťom sa vracia vniekoľkých textoch, aaj keď vyzdvihuje ich schopnosť vidieť svet voptimistickejších farbách, nakoniecsmúti za ich vynúteným dozretím abiedou, vakej sú (spoločnosťou) donútené žiť („koža smrdí po zle umytých / výkaloch amoči. / trmáca sa vzástupe. / občas na chrbte / matky“, s. 15). Na konci prvého celku poetka kontrastne obracia pozornosť kspomienkam na svoje vlastné, celkom iné detstvo.
Zatiaľ čo texty prvej aitretej časti zbierky majú klasickejší formát (začínajú samostatným názvom aneprekračujú rozsah dvoch strán), druhú časť zbierky s názvom Líbijské dievča spí hypnotickým spánkom vopustenej záhrade tvorí obsahovo koherentný celok básní, vnútorne diferencovaný symbolmi paragrafu, ktorých absencia by význam textov nenarúšala rovnako tak, ako ich prítomnosť. Vykresľujúc priestor záhrady ako miesta (reálneho, či iba vymysleného vo vlastnej mysli lyrickej subjektky) poskytujúceho iba relatívne bezpečie, miesta, kam nedosiahnu chápadlá reality, sa tematicky najviac prepája so samotným názvom zbierky, no neschopnosť poskytnúť dokonalú ochranu itak presakuje na povrch: „odísť ! / do záhrad. preč od trieskavosti, hluku. / od konfliktov času“ (s. 30). Vždy sa spätne objaví pocit nedostatočnej ochrany, ktorý stupňuje napätie textov.
Vposlednej časti zbierky Po sa téma všeobecnej, anonymnej smrti masy ľudí zúvodu mení na konkrétnu apre autorku veľmi osobnú smrť vlastného syna. Autorka bojuje sjej prijatím rôznymi spôsobmi, nevie, či chce zabudnúť, alebo spomínať na to dobré. Vpochmúrnych textoch sa občas objaví malá nádej na zlepšenie či krátku úľavu vpodobe snov a chvíľkových záchvevov optimizmu („v betónovej škáre púpava“, s. 57), no itak prevláda silný pocit smútku. Ako sama píše vnajdlhšej anosnej básni tejto časti zbierky s názvom Piety: „teraz / teraz, / vo svojej definitívnej starobe počujem zvuk / tremola na dne duše. / zmierujem sa sosudom?“ (s. 47) – aj napriek prežitým rokom sa ešte stále iba pokúša vyrovnať so svojou stratou (a to aj písaním).
Zbierka vzáhradách / pod dronmi je každodenným bojom autorky srôznymi podobami smrti. Nahliada na ňu spod rôznych uhlov amení charakter obraznosti, aby dokázala obsiahnuť diapazón tém, ktoré si stanovila. Celkovo ztextov zbierky cítiť istú formálnu iobsahovú rozkolísanosť. Bodnárová osciluje medzi apokalyptickými víziami sveta vprvej časti zbierky amaterským sentimentom vtretej časti, pričom práve vtej miestami (a do istej miery, pochopiteľne, vintenciách traktovanej témy) stráca nadhľad, texty sú menej prepracované aobčas vyznievajúklišéovito, čo pripisujem autorkinej snahe vypísať sa zo žiaľu (priamo vyslovená v básňach Prečo toto píšem?!, Ako napísať pieseň). Podobne je to is občasným vonkajším ivnútorným rýmom, ktorý sa znenazdajky objavuje vniektorých textoch (napr. vbásni Chvenie: „chveje sa vo mne nežné zviera. / chce túliť bytosť zneba. / vsakuje do prázdna tá neha. / ako keď sa končí deň apadá tieň. / ktosi sľubuje sladký spánok bez prestávok“, s. 37), ktorý je viac na škodu, ako na úžitok, najmä vporovnaní s charakterom ostatných textov.
Poeticky najvýraznejšie tak ostávajú básne prvej časti zbierky, ato nielen pre vyobrazenie aktuálnych a pálčivých tém, ale aj pre ich lyrické stvárnenie (pozoruhodný je obraz „maskáče – sarkastická mapa prírody“, s. 21, či titulná báseň ٰDzԴDZá).
Jana Popovicsová
