ղľáԾ
Historik Peter Huba, ktorý je riaditeľom Oravskej knižnice Antona Habovštiaka vDolnom Kubíne, debutoval knihami Premeny Oravy (1985) Oravský Hrad (1986). Je autorom siedmich historických románov, napr. v románoch Kliatba (2012) a Čas veľkých činov (2013) už raz čitateľom priblížil Juraja Turza, túto veľkú osobnosť nielen uhorských, ale aj našich, slovenských dejín. Okrem toho je autorom kníh povestí, napr. Povesti zOravy I. II., zrokov 2009 2010. Vyskúšal si aj žáner literatúry faktu, minulý rok mu vyšla kniha Príbeh slovenskej hymny jej autora. Dielo Janka Matúšku, ktorá sa vtomto roku stala najkrajšou knihou okraji regióne za rok 2016. Od roku 1980 sa Peter Huba venuje rozsiahlym výskumom zameraným na minulosť oravských miest obcí.
Vo svojom najnovšom historickom románe Z božej vôle palatín bohato čerpá zo svojich výskumov, a to hlavne zTurzovského archívu, ktorý celý preštudoval. Rozpráva príbeh rodu Turzo, zktorého najvyššie vystúpil Juraj Turzo, idúc za svojím cieľom – úradom palatína (uhorský palatín bol po kráľovi najvplyvnejším človekom vkrajine) – krôčik za krôčikom.
Román začína vyznaním Juraja Turza: „My gróf zBetlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský hlavný dedičný župan, radca Jeho Jasnosti kráľovskej miestodržiteľ vUhorsku, nositeľ i ďalších hodností vspráve krajiny na dvore Jeho Jasnosti...“ Kniha je rozdelená do 25. kapitol na závernechýbajú edičné poznámky a vysvetlivky.
Životný príbeh hlavného hrdinu knihy sa odvíja od slov Juraja Turza, ktoré napísal tesne pred svojou smrťou. Vnich sa vyznáva zo všetkého, čo vživote vykonal. Turzo priznáva, že jeho cieľom bola „vysnívaná sloboda náboženského vyznania“, aj keď sa nikdy nepridal na stranu otvoreného odboja (povstanie Štefana Bočkaja), ani na stranu iných, ktorí sa stavali proti kráľovi. Keď išlo oevanjelickú cirkev jej začlenenie do budúcnosti, 28. marca 1610 zvolal do Žiliny všeobecnú synodu, na ktorej sa snažil synodálnymi zákonmi položiť cirkevnoprávny základ evanjelickej cirkvi. „Prežívali sme sviatočné chvíle, keď sme si volili superintendentov pre desať preddunajských stolíc.“ Viedlo ho ktomu presvedčenie, že cirkev potrebuje mať svojich predstavených, pretože len tak je možné predchádzať nedorozumeniam sporom. Jeho úsilie bolo korunované úspechom, keďEvanjelická cirkev ukázala, že je pevná ešte aj anglický kráľ Jakub mu poslal blahoprajný list kúspechom pri šírení reformácie.
Juraj Turzo podporoval vzdelávanie založil školu, zktorej absolventi pokračovali vštúdiách vPadove, Bazileji, vo Wittenbergu Krakove. Okrem toho zriaďoval fary, elementárne školy jeho pýchou bola knižnica vBytči.
Jeho druhá manželka Alžbeta Coborová sa naučila jazyk svojho manžela aj napriek tomu, že uCoborovcov sa hovorilo hlavne po maďarsky. Opäť Turzo: „Vykonali sme, čo sme mohli vykonať aj vprospech našej slovenskej nácie. Vslovenčine nám písala listy aj naša drahá manželka. Aj vniektorých mestách bola táto reč jednacím jazykom. Mnohé okolnosti vkrajine mu však nepriali.“ Sám Juraj Turzo píše listy svojej manželke zbojového poľa, kde bojoval proti Turkom. Zfiľakovského tábora jej v roku 1593 napísal list: „Zo srdca rád vidím od milovanej svojej žiačky, že si mi vliste napísala niekoľko slov vlastnou rukou ak Boh dá prídem domov zdravý, tak sa začneme učiť, keď inak nie, tak aspoň niekoľkými krásnymi bozkami.“ Čas, prežitý so svojou manželkou, pokladal za najšťastnejší najplodnejší.
Turzo sa roky vnútorne vyrovnával sprípadom Alžbety Bátoriovej, ktorú pristihol priamo pri čine vČachtickom kaštieli. Priznáva, že keď srozhodoval, či ju poslať do rúk kata alebo ju doživotne uväzniť, to boli najstrašnejšie chvíle vjeho živote. Vo svojom vyznaní si kladie otázku: „Ale či sme sa až tak prehrešili? Zabránili sme konaniu ďalšieho zla. Či nebolo dostatočným trestom, keď žena páchajúca také skutky skončila zatvorená medzi hradnými múrmi?“ Píše, že nemohol prehliadnuť slávu vznešenosť bátoriovského rodu, zktorého vzišiel aj poľský kráľ Štefan Bátori. Nemohol pošpiniť rod Nádašdy, keď ho manžel Alžbety Bátoriovej, František Nádašdy, vliste prosil, aby po jeho smrti ochraňoval jeho rodinu. Avneposlednom rade aj Turzova matka Katarína Zrínska pochádzala zrodu, sktorým bol rod Nádašdy vpríbuzenskom zväzku.
Juraj Turzo vždy hľadal zmierenie ako píše na záver svojho vyznania: „Keď príde naša chvíľa myslíme si, že už to nepotrvá dlho, budeme sa spovedať aj pred Pánom Bohom. Predstúpime vpokore spriznaním našich ľudských slabostí.“ Tá chvíľa nastala 24. decembra 1616, keď si dal palatín zavolať svojho spovedníka Eliáša Lániho, ktorému povedal, že nemá nič ťažké na svedomí všetku svoju vieru vložil do milosrdenstva Božieho do zásluh Spasiteľa Ježiša Krista. Zomrel večer odeviatej hodine, keď pri zdravom rozume trikrát za sebou vyslovil Spasiteľovo meno Ježiš. Pohreb sa konal 19. februára. Vzámku vBytči odzneli pohrebné reči po slovensky imaďarsky. Vkostole predniesol kázeň superintendent vstolici Oravskej, Liptovskej Trenčianskej, Eliáš Láni. Ten vkázni vyzdvihol, že Juraj Turzo dal postaviť nové kostoly, školy, bojoval proti Turkom a nadovšetko bol otcom svojej vlasti. „Áno, neustále, no zvlášť vdôstojnom palatínskom úrade, mier, pokoj, svornosť urovnanie hľadal...“
Na prebale knihy autor Peter Huba dodáva: „V úrade palatína sa Juraj Turzo snažil oudržanie politickej rovnováhy vkrajine... Ako palatínovi sa mu darilo udržiavať vkrajine relatívny pokoj veľmi dôležité bolo, že nevypukla nová vojna sTurkami.“
Historický román, vykresľujúci osobnosť Juraja Turza na základe seriózneho výskumu, má tendenciu pravdivo ukázať čitateľskej verejnosti osobnosť, na ktorú by sme mali byť právom hrdí. Zvlášť vtento rok, keď slávime 450 rokov od jeho narodenia.
Lenka Mihová
