ղľáԾ
Ja:
Ja viem, si taký mladý,
si viacej ako nešťastný,
blčia už promenády,
páli ťa čelo,
spomeň si,
brat slnka nevlastný,
kto vrhol ťa do Ikarových okov,
plačeš, niečo ti uletelo,
lebo máš dvadsať rokov.
Môj ý:
Povedz mi, milá,
jak dlho žila si?
Imodliť si sa naučila
asypať popol na vlasy,
ikaplnky si navštívila
ablankyt belasý
horí, jak muž by horel za ženou,
zobete rokov sa ti dymí,
tvoj obraz pláva nad zemou
srukami zopiatými.
V uplynulom ročníku Anasoft litera sa vo finálovej desiatke umiestnila kniha Denisy FulmekovejDzԱá, s podtitulomZakázaná láska Rudolfa Dilonga(Vydavateľstvo Slovart 2016). Autorka, Dilongova vnučka, v ňom spracovala príbeh lásky svojej starej mamy Valérie Reiszovej a básnika, františkánskeho kňaza, významného predstaviteľa katolíckej moderny Rudolfa Dilonga. Literárne ambície mala aj Valéria, doba, v ktorej žila, jej ich však neumožnila celkom naplniť. Vydavateľstvo Slovart teraz prináša zbierku jej poézie pod názvomMôj sen o láske. Z poézie múzy Rudolfa Dilonga.
Zbierky ѳšá a Môj sen oláske podpísané pseudonymom Ria Valé spôsobili na začiatku 40. rokov 20. stor. literárnu senzáciu, ato najmä pre mystifikačnú fotomontáž Rudolfa Dilonga vženskom preoblečení. Mnohí si mysleli, že autorom je on, bola to však jeho partnerka Valéria Reiszová. Ako Židovka vtom čase nesmela publikovať. Pri príležitosti storočnice jej narodenia pripravila ich vnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková, reedíciu zbierok Rie Valé, do ktorej zaradila aj jednu z básní publikovaných časopisecky avýber básní zautorkinej pozostalosti.
Medzi autorkou a subjektom
Láska Rudolfa Dilonga aValérie Reiszovej bola zakázaná nielen z cirkevných dôvodov (celibát, rehoľný sľub), ale aj svetskými zákonmi (Židovka aNežid). Určite aj preto svoju existenciálnu situáciu reflektovali vo svojej tvorbe. Dilong ako starší askúsenejší autor do tvorby svojej partnerky zasahoval, vzbierke Môj sen oláske najmä do replík „ôho milého“.
Básne vtejto zbierke nemajú názvy, ani nie sú očíslované. Na každej strane sa nachádzajú dve strofy, prvá nadpísaná zámenom „Ja“, druhá „Môj ý“. Zanimi je dvojbodka, čím sa naznačuje očakávanievýpovede. On hovorí onej, ona oňom, on knej, ona k nemu. Vzniká tak dojem dialógu, ale len akoby – strofa je totiž natoľko rozsiahla, až sa v nej prestáva dialóg vnímať, hoci čitateľ má dialogickosť vpovedomí na základe formálneho rozčlenenia textu.
Ja aô ý nie sú ani tak repliky, ale je to skôr určitá symbolika dvojice v kategóriách ja aon, ako to má napr. Martin Buber v knihe ovzťahoch Ja aty. Ja aty je akoby modelový vzťah. Zaujímavé je, že Ria Valé neuvádza komplementárne zámená ja aty, ktoré sémanticky vyjadrujú dvojicu, ale ja aô ý.
Môj ý je biblický výraz, ktorý sa používa vľúbostnej starozákonnej poézii Piesne piesní. Tá aluduje v celej zbierke, ale aj v iných textoch Rie Valé. Starý zákon zbližuje Reiszovú sDilongom, pretože pre kresťanov je väčšou časťou Biblie, ktorú používajú. Bol tak spojivom vpôvodnej konfesionálnej rozdielnosti tejto dvojice. Pieseň piesní ich spájala, pretože je to posvätný biblický text azrejme aj Dilong si dajakým spôsobom potreboval nielen logicky odôvodniť porušovanie celibátu, ale si ho aj pozitívne vysvetliť. VPiesni piesní obaja nachádzajú vrúcnu oddanosť dvoch ľudí, vďaka ktorej vstupujú do procesov, ktoré nastavil alebo predurčil Stvoriteľ. Okrem toho je kňaz plný Biblie aliturgických textov, študoval ju odborne astále ju používa, je to pracovný nástroj jeho duše. Prirodzene, že to vplývalo aj na Valériu ako jeho partnerku, aže zo Starého zákona začala čerpať aj ona.
Zbierka Môj sen oláske sa dá čítať dvojako: 1. ako všeobecný princíp, t. j. dá sa vzťahovať na nejakú abstraktnú dvojicu, ale je veľmi pravdepodobné, že 2. je veľmi osobná aže ontologický diskurz autorky sa opiera ožitú realitu, obiografické konkréta. Hoci platí základná teoréma, že neslobodno stotožňovať autora s lyrickým subjektom, lebo autor sa pri písaní štylizuje avytvára si odstup od seba samého, vzbierke sa vychádza zantropologickej aontologickej situácie oboch autorov – Reiszovej aDilonga, ktorí boli natoľko spojení osobným vzťahom, ale aj tvorivosťou, že určité reality zich života sa vliterárnej forme odrážajú, tematizujú a lyrizujú aj v konkrétnom texte.
šťٲý
Vybraná báseň sa začína veršom „Ja viem, si taký mladý“. Začína sa zámenom „ja“, ktoré je všeobecným ekvivalentom vlastného mena, a ktorým podávateľka označuje sama seba. Prihovára sa svojmu partnerovi, no hoci používa sloveso „viem“, ktoré signalizuje poznanie, ide skôr oreflexiu ako okognitívny úsudok. Prvá strofa je rámcovaná vyjadrením veku partnera, vprvom verši „si taký mladý“, vposlednom „máš dvadsať rokov“. Ak by sme text čítali biograficky, ide opohľad dozadu, lebo včase, keď sa sReiszovou Dilong zoznámil, bol už tridsiatnik. Opartnerovej minulosti vie partnerka pravdepodobne z jeho rozprávania. Vreflexii ho vidí ako mladého, pričom mladosť je tu synonymom ideálov, slobody aotvorených možností, ale aj neskúsenosti a nezrelosti.
Partner je však podľa nej napriek mladosti vhyperbolickom prirovnaní „viac ako nešťastný“. Dilongovi vútlom detstve zomrela mama, neskôr aj sestra, ktorá sa oňho starala. Pre nezhody s macochou ako 15-ročný vstúpil do františkánskeho rádu, vysvätený za kňaza bol ako 23-ročný. Subjekt je nešťastný, lebo by chcel ísť inam – „blčia už promenády“, vktorých by sa mohol prechádzať. Cesty sú vysvietené, poskytujú určité smery, pohyb, znamenajú perspektívu, kam by mohol ísť. Ale on sa kdesi – možno vrehoľnej cele – trápi, vdlaniach má čelo, ktoré ho páli. Pozitívny motív intenzívneho horenia, blčania vonkajšieho sveta (promenád) sa prenáša do negatívneho pálenia v subjekte, prežívajúcom trápenie.
Partnerka ho oslovuje pomenovaním „brat slnka nevlastný“. Brat slnka je označenie sv. Františka zAssisi, zakladateľa františkánskej rehole, autora Piesne brata slnka, vktorej slnko pomenúva ako svojho brata, lunu ako sestru, vietor aoheň ako brata, vodu azem ako sestru, atď. Je to chválospev za všetko stvorenie, ktoré má oslavovať Stvoriteľa. Cez odkaz na vzor tu autorka šifrovane oslovuje jeho nasledovníka Dilonga. Partner je totiž františkán.
Má však inverzný prívlastok „nevlastný“ – niečo mu chýba, je sním nejaký problém. Františkáni sa vrehoľnej komunite nazývajú bratmi, ale pokrvne nevlastnými. Možno to však konotatívne čítať aj tak, že síce formálne je bratom, ale neplní si rehoľné povolanie naplno, pretože je nešťastný apochybuje osvojom postavení, lákajú ho promenády, vysvietené cesty sveta, na ktoré by sa mohol rozbehnúť, ačelo ho páli pri rozhodovaní – alebo vprenesení do súčasnosti 40. rokov niečo porušuje: celibát asľub, ktorý ho viaže.
Partnerka sa mu prihovára jemnou výzvou, kontaktovou vetou „spomeň si [...] kto vrhol ťa do Ikarových okov“. Ikarove okovy predstavujú situáciu, vktorej sa nemôže rozletieť, nemôže ísť na cesty, nemá krídla. Daidalos aIkaros sa vynašli, hoci Ikaros na to tragicky doplatil. Ich príbeh asociuje mladého muža, ktorý dobrovoľne prijal okovy celibátu arehoľných sľubov azároveň túži lietať, vyletieť, túži po tom svete, ktorý bol pre Ikara zatvorený, lebo bol sotcom uväznený na ostrove. Rehoľa akňazské povolanie je pre neho vistom zmysle akoby tým ostrovom.
Plače, lebo je bezradný. „Niečo ti uletelo“ – motív lietania zpríbehu o Ikarovi sa tu prenáša na to, že pre okovy niečo navždy stratil. Vníma to tak už vdvadsiatke, čo hovedie ktomu, že neskôr predsa len vkročí nasvetskú cestu, pokúsi sa mať krídla aletieť... Reflektuje sa tu teda situácia dvojice, spätne sa analyzujú príčiny toho, ako sa Dilong dostal kReiszovej. Musel to byť pre nich problém: musel saskrývať, cestovať za ňou – vidno to zvonkajších vecí, ale určite si problém zakázanosti svojho vzťahu museli vyriešiť aj vnútorne.
Celá prvá strofa, vktorej sa partnerka prihovára partnerovi, teda podáva negatívny, pesimistický obraz milého (nešťastný, páli ho čelo, brat nevlastný, okovy, plače, niečo mu uletelo).
Mystická nevyhnutnosť vzťahu
Vdruhej strofe sa zase ô ý prihovára svojej partnerke: „povedz mi milá, / jak dlho žila si?“ Znovu sa tu podáva čas, chronológia dvojice, archeológia ich vzťahu. Vtipne sa tu naznačuje vekový rozdiel takmer dvanástich rokov – ako partnerka vie, čo ý robil, keď mal dvadsať rokov? Ešte sa nepoznali a ona mala osem. Je to narážka na intuíciu aich predurčenosť, mystické vnímanie času. Takisto vPiesni piesní milá ešte nevidí ženícha auž mu všetko dáva: ešte ho nepoznala, už sa mu oddala.
Milý ďalej vymenúva, čo všetko milá už stihla počas svojho doterajšieho žitia: „i modliť si sa naučila / asypať popol na vlasy / ikaplnky si navštívila“. Stala sa kresťankou a naučila sa kajať za svoje chyby. Sypať si popol na hlavu je biblický výraz s významom „robiť pokánie“. Milá si ho sype na vlasy, lebo tie sú podľa apoštola Pavla ozdobou ženy.
Ktýmto veršom je anaforicky pridaný verš „a blankyt belasý“ (uvedené verše sa začínajú striedavo spojkou „i“ a „a“). Blankyt je jasná belasá farba oblohy, takže prívlastkom „belasý“ vzniká významová nadbytočnosť (tautológia). Zo sakrálneho priestoru modlenia akaplnky sa tu prechádza do prírodného priestoru. Vďaka umiestneniu slovesa „horí“ do veršového presahu vzniká zdanie, že milá navštívila nielen kaplnky, ale aj blankyt belasý, sakralizuje sa. Motív horenia blankytu nadväzuje na motív slnka, ale aj na motívy blčania apálenia zprvej strofy. Táto medzistrofová nadväznosť zosilňujedojem dialógu.
Osobný motív sa tu nachádza len vpodobe prirovnania „jak muž by horel za ženou“. Nevyjadruje sa tu osobný motív, ktorý by sa prirovnával kprírodnému javu, ale je to naopak. Horenie sa prenáša aj do ďalšieho verša, vktorom horí obeta. Tento obraz má archetyp vStarom zákone. Vgenitívnej metafore „obeta rokov“ partnerka svoje roky obetovala Bohu. Vposlednom dvojverší sa pokračuje vjej sakralizácii: jej obraz (čiže to, čím sa človek, ktorý bol stvorený na Boží obraz, odlišuje od zvierat) sa vmodlitbe („s rukami zopiatými“) vznáša nad zemou, čo je vhagiografickej literatúre prostriedok na vyjadrenie náboženského vytrženia, ale tu aj alúzia na let Ikara.
Ako vidno, báseň intertextuálne nadväzuje najmä na Bibliu. Ženský subjekt vnej vyjadruje, prečo sa knej ý dostal. „Milý“ zase vidí vzťah sňou ako prozreteľnostnú nevyhnutnosť, ako spojenie mystickej povahy, ktoré sa uskutočňuje napriek všetkým vonkajším prekážkam.
Kristína Pavlovičová
