ղľáԾ
Pôvodne som sa zamýšľala nad titulkom „Traja priatelia so štetcom“, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že by to bolo zavádzajúce, keďže títo autori by za sebou nešli na kraj sveta (iba ak každý samostatne): Michelangelo a Leonardo da Vinci sú mená, ktoré netreba detailnejšie predstavovať, zanechali tu po sebe dychvyrážajúce umelecké skvosty. Čo sa vám však vybaví vmysli, keď sa povie meno Raffael Santi? Ak krútite hlavou, mám pre vás knižnú pomôcku.
Spisovateľ ahistorik umenia Rolando Cristofanelli sa rozhodol vyplniť medzeru vdejinách výtvarného umenia. Napísal fiktívny denník najmladšieho maliara zobdobia talianskej renesancie, Raffaela Santiho, pod jednoduchým názvom Raffael. Pred autorom stála veľká výzva, keďže sa oRaffaelovi zachovalo málo autentických dokumentov. Na zadnej strane knihy, ktorá vyšla tento rok vdruhom vydaní vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, je uvedená nasledovná informácia: „Pokúsil sa (Cristofanelli, pozn. MK) preniknúť kRaffaelovej osobnosti zvnútra, rekonštruovať jeho názory na svet, ľudí aumenie.“ Do akej miery sa mu to podarilo naplniť?
Čitateľ cíti, že fiktívny denník písal historik umenia, keďže je vňom obsiahnuté objasnenie umeleckých princípov Michelangela, Da Vinciho, a, samozrejme, aj Raffaela. Nechýbajú vňom opisy náboženských výjavov, prístup kfarbám či celkovej kompozícii tvorby vyššie zmienených maliarov. Na jednej strane to vnímam ako výhodu, keďže čitateľ získa vďaka tomu orientáciu vich umeleckých princípoch. Denník však miestami stráca punc Raffaelovej osobnosti apôsobí skôr ako sprievodca dejinami renesančného Talianska, čo môže, ale aj nemusí byť negatívom. Záleží na tom, zakého uhla pohľadu vníma čitateľ knihu. Na Cristofanelliovom prevedení oceňujem komplexné zachytenie tejto doby. Autor venoval pozornosť aj tým najmenším detailom, vďaka čomu sa percipient ocitá vuličkách Florencie a Ríma, mestách presiaknutých tvorivou akonkurenčnou atmosférou začínajúcich, ale aj starších maliarov. Autor ďalej objasňuje, prečo Raffaela odmalička priťahoval prepychový život, ako jeho profesiu vnímala rodina aaký mal vzťah kopačnému pohlaviu. Mimoriadne cenné je to, ako autor fiktívneho denníka vykreslil maliarove schopnosti uvažovať okompozícii, farbách aďalších dôležitých faktoroch neodmysliteľne spätých stouto profesiou. Otvorený záver knihy môže čitateľ interpretovať viacerými spôsobmi, čo prispieva kistej záhadnosti, ktorá sa vznáša okolo Raffaela Santiho.
Zniekoľkých myšlienkových preletov do Florencie aRíma ma vracala naspäť na zem jazyková aštylistická úroveň knihy. Fiktívny denník preložila Miroslava Vallová, zodpovednou redaktorkou knihy je Anna Blahová. Na strane 147 prekladateľka uvádza: „Mám (hovorí Raffael, pozn. MK) dvadsaťtri rokov, nesmiem sa teda vrhať hlavou proti múru, musím počkať, kým ostatní objavia moju hodnotu.“ Na strane 153 však nájdeme odlišnú informáciu: „V dvadsiatich dvoch rokoch, milý chlapče, človek nemôže udierať na určité struny...“, pričom je zkontextu príbehu jasné, že dej sa chronologicky neposunul ožiadny rok. Domnievam sa, že chyba vznikla znepozornosti. Vpreklade sa tiež nachádza niekoľko štylistických lapsusov, ako napríklad: „Aj on stratil za mňa upápeža pár slov“ (s. 228), „nezavdával“ (s. 245), či bohemizmus „dojednával“ (s. 164). Klepšej prehľadnosti by určite prispeli aj odseky medzi jednotlivými mesiacmi, týkajúce sa autorovho dospievania vrodnej Perugii. Oceňujem však poznámky pod čiarou, ktoré slúžia ako preklad latinských výrazov, vďaka čomu ostáva čitateľ oboznámený sistými významovými skutočnosťami.
Hoci je denník Raffaela Santiho fikciou spisovateľa ahistorika umenia Cristofanelliho, jasne sa vňom odzrkadľuje autorov skúsenostný komplex, vyplývajúci zo štúdia dejín talianskej renesancie. Vďaka tomu čitateľ nastupuje do pomyselného taxíka anecháva sa odviezť do 16. storočia. Do obdobia, kde štetce umelcov nemali priateľské štetinky, no aj napriek tomu neprestali fascinovať ľudí na celom svete.
Miroslava Košťálová
