ղľáԾ
NÁŠ TIP
Jozef HERIBAN: Niekto na mňa stále píska
Bratislava, Herial 1996
Vyše stostranová novela Jozefa Heribana, ktorá je knižným debutom úspešného filmového scenáristu, dramaturga, režiséra aautora rozhlasových hier, sa začína takto: Vsedemdesiatom druhom vstrede námestia ešte stála tristoročná lipa. Akončí sa takto: ...možno celý náš život je len pokračovaním niečoho, čo sa začalo dávno pred naším narodením... každý si nesieme vsebe svoj Vietnam, svoj Izrael.
Keby sme nadradili tieto rámcujúce motívy nad iné, zaiste by sme nedospeli kprevratnejším zisteniam, oaké sa usiluje slovenská próza dobrých tridsať rokov: uisťovanie sa oexistencii, otrvaní, odejinnom sebavedomí či oďalších makroľudských veličinách, ktoré sme si potrebovali vštepiť predovšetkým prostredníctvom epiky do vedomia, aby sme sa cítili historicky ucelenejší, svojprávnejší, neodvodenejší. Okrem toho, že vHeribanovej novele toto všetko funguje kdesi vjej globálnych strategických vrstvách, je tu aj uvedomelo prítomná, hoci tak trocha ironizovaná, hrozba, že prichádza nová doba a „bude to doba likvidace stromů“. Ani toto, ba ani dobové politikum, dobové futbaly ahokeje či dobové traumatizujúce maličkosti by však neboli ničím novým, keby neboli spriam zlatníckou precíznosťou zasadené do nesmierne jemného, nesmierne otvoreného azároveň nesmierne koncízneho príbehu priateľstva alásky. Akeby do výpočtu základných charakteristík Heribanovho malého chef-d’oeuvre nepatrili ešte hudba, sny, romantika, citlivosť a... cit. Anavyše – keby autor so svojím postpubertálnym hrdinom nevedel, že „je pravda nočná apravda denná“, akaždá znich je trochu, ba až celkom iná, pretože jej deje sa neodohrávajú ani na dákom zmýtizovanom dejinnom ihrisku, ani vdákej sebaagresívnejšej skutočnosti, ale iba priamo vo vnútri človeka, zápasom so samotou spejúcim ksamote ausilovne vajatajúcim kpominuteľnosti.
Azda priveľa zovšeobecnení na úbohú novielku. Bez týchto zovšeobecnení sa však sotva dá pochopiť, čím dojíma, čím do seba vťahuje, čím je neodbytná ačím prosto oslovuje tichá, ale suverénna anadmieru podmanivá rozprávačská rekonštrukcia študentsko-konzervatoristickej love story, ktorá svojou prirodzenou vrúcnosťou evokuje Slobodovu Hudbu či „konzervatoristické“ prózy V. Šikulu, avšak je celkom iná, keď nie druhým, tak tým, že je oslobodená od vidieckeho úžasu acelkom prirodzene vdychuje ivydychuje originálnu bratislavskú atmosféru.
„Zmätky“ nášho konzervatoristického chovanca sa, prirodzene, začínajú ikončia láskou: miluje spolužiačku, ktorá však miluje jeho najlepšieho priateľa. Východisková trauma je teda na svete, akeď je už na svete, musí sa ešte komplikovať. Konzervatoristický svet je plný nielen hudby, ale azda ešte viac erotiky. Erotizuje sa vinternátnych rozhovoroch, vinternátnych snoch ivinternátnych kuloároch. Chválenkársky erotoman Pretalovič si na rukoväť dáždnika namontuje bicyklový zvonček na „dobré kočky“. Nemenej eroticky agresívne sú exteriéry: obnažené dievčenské šije, priliehavé šaty, baletky na scéne, tmy, prítmia. Náš hrdina nemôže netúžiť po milovaní: keď nie Laura, tak Ester. Lenže každá znich má už svoje osemnásťročné dejiny, ktoré priam shakespearovsky menia skupenstvá štiav acitov: dočasne zadaná Laura napokon opúšťa svojho favorita, aby sa stala vyvolenou nášho hrdinu, lenže erotika sa vnajlepšom zasekne: Laurina trauma zniekdajšieho pokusu oznásilnenie, ktorej navyše predchádzalo emigrantstvo oboch rodičov. Takže zavŕšená erotika so židovkou Ester. Ale nezavŕšená láska, pretože na scénu srdca opäť prichádza Laura. Avšak nestačí ani to: najlepší priateľ Marek sa ocitol na smrteľnej posteli – nádor na mozgu, ktorý azda súvisí sotcovou samovraždou po prepustení zväzenia za účasť vzápadnom protifašistickom odboji. Výčitky za Lauru, Ester iMareka: „A znovu sa objaví ten odporný nízky cit. Dokázal som žiarliť na Mareka, bezvládne ležiaceho na nemocničnej posteli!“ Ale aj to je málo: náš hrdina nakoniec pristihne Lauru pri milovaní sPetalovičom. Anášmu hrdinovi nezostáva iné, len „utekať do nekonečného kopca“. Anášmu autorovi nežná nostalgia za všetkým, čo sa príliš rýchlo pomíňa. Ale aj ustavične sa obnovujúca túžba po stálosti, ktorá sa utieka khudbe. Aké jednoduché azjednodušené! VHeribanovom príbehu je to však všetko decentné aakurátne.
