ղľáԾ
MUDr. Jozef Marec (1958) je rodákom zTurzovky od roku 1983pracuje ako detský lekár. Súčasný primár oddelenia detí dorastu Kysuckej nemocnice vČadci debutoval vliterárnom svete knihou vrchárskych poviedok č (2002), po ktorej nasledovali Bimak (2003), Urvisko (2004) aհٱ𱹲Ծ (2005). Nezabúda však ani ndetských čitateľov: venoval imhneď tri knihy Poďme sa báť!, Vili víly vence Blaženkin rok.
Literárnu tvorbu svoju záľubu vprírode tradičnej ľudovej kultúre islovesnosti Jozef Marec skĺbil vmonografii Ľudová strava nHorných Lysuciach (2009), kuktorej najnovšie pridal pozoruhodnú publikáciu Tradičné liečiteľstvo ľudová mágia nhorných Kysuciach.
Do literatúry stevstúpili pomerne neskoro – ako 44-ročný stedebutovali zbierkou vrchárskych poviedok č (2002). Čo vás inšpirovalo kpísaniu?
Vždy sommal akýsi zvláštny vzťah ksvojim koreňom. Azda preto, že somprežil trochu iné detstvo ako väčšina mojich rovesníkov – na poľnohospodárskej usadlosti u„kulakov“, kde sdlho gazdovalo asi npiatich hektároch. Atak som pásol kravy, poháňal koňa, chodil s otcom noračky… Samozrejme, k detstvu patrila aj naša dedinská komunita, kdepretrvávalo napríklad driapanie peria – bol tocelkom iný svet akodnes. Potom somskončil školu, začal pracovať, prišli prvé úspechy vzamestnaní, funkcie, politika. Stal som sa závislým odalkoholu cigariet, trpel somsilnou nadváhou. V 44 rokoch som sipovedal: dosť! Hľadal sommotiváciu, silu nprekonanie závislostí. Našiel som ju vprírode. Začal somchodiť na túry, pohorských osadách zposlednými mohykánmi starých čias, tak som spostupne navracal ku koreňom. Znovu som opáčil, akovonia čerstvý kravský hnoj, zruby chalúp napustené kolomažou či konský pot. Veľmi ma tochytilo zsrdce mal sompocit, že som sznovu našiel, že toto je to, čo mi chýbalo prečo som sdostal nscestie. Oprášil somspomienky zdetstva, čosi mipovedali pamätníci napísal somprvú poviedku – Balada ohadej žene, ktorá bola kombináciou starých povestí, autobiografických čŕt vlastnej fantázie. Dalsom juprečítať svojmu priateľovi, známemu poetovi Mariánovi Grupačovi, ktorého nadchla. Nuž potom sa už námety poviedky rinuli akovodopád.
Vaším rodným krajom sú Kysuce, kde pôsobíte aj v súčasnosti akoprimár. Nikdy steneuvažovali o odchode dozahraničia?
Za „socíku“ sme možnosti príliš nemali, ani naša jazyková výbava nebola najlepšia. Poroku 1989som malnejaké ponuky zMoravy, ale neťahalo ma tonikam. Som rád, že somzostal. Ľudia sú tuzrobení, skúšaní životom, treba impomáhať. Patrím sem, rozumiem im (dokonca aj všetkým kysuckým nárečiam, ktorých je požehnane). Somzakorenený príliš hlboko nKysuciach, potom – všade treba nchlieb tvrdo robiť.
Kysuce všeobecne stredné Slovensko sú známe rozšírenou ústnou ľudovou slovesnosťou. V tomto prostredí vznikali okrem iných i švantnerove novely, ktoré priamo nadväzovali na ľudové mýty archaické motívy. Bolo aj vaše detstvo spojené stakýmito príbehmi?
Áno, ľudových mýtov povestí bolo vtomto kraji požehnane, žiaľ, odchádzajú donenávratna s pamätníkmi. Snáď sa mipodarilo zachytiť zopár motívov či celých príbehov vmojich poviedkach snáď ešte nejaké napíšem. Pamätám sa njednu ženu, ktorá nás akodeti vedela svojimi príbehmi poriadne vydesiť. Venoval somjej poviedku Óto.
Vyšli vám triknihy predeti (Poďme sa báť!, Vili víly vence, Blaženkin rok). Bola jedným zpodnetov nich napísanie ajskutočnosť, že sdenne stretávate s detskými pacientmi? Ako vnímate súčasného detského čitateľa
Samozrejme, motiváciou mibolo ajmoje povolanie. Nouvedomil som si to, keď som sa vroku 2005po prvý raz zúčastnil nAndersenovej noci vKysuckej knižnici vČadci. Bolsom tamako spisovateľ ajlekársky dozor bola tofantastická noc. Rozprával somdeckám čo najstrašnejšie príbehy ony sa vôbec nebáli, ešte o tretej v noci mvytiahli znohy zospacáku, lebo imnebolo dosť. Tamsom siuvedomil, že deťom čosi dlhujem. Taksom niektoré príbehy upravil tak, abyboli stráviteľné predetského čitateľa, Poďme sa báť! bolo nsvete. Ďalšiu knižku som písal so zámerom priblížiť deťom prírodu, zktorej sa čím ďalej, tým viac stáva strašiak. Kvôli alergiám, hadom, včelám, peľu, vetru, dažďu… Chcel som im ukázať, že príroda vie byť krásna ajpriateľská, ale ajdrsná nebezpečná, no vždy záleží ntom, ako sa človek vnej zachová.
Detský svet jefantastický fascinujúci, deti majú svoju vlastnú optiku vlastný názor nveci, sú osobnosťami skôr, než začnú rozprávať. V ich dušičke sodráža akýsi prastarý modus naivnej čistoty, kde má všetko svoje správne miesto. Deti skrátka majú čosi medzi nebom zemou. Kým ich o toto všetko nepripraví naša pokrytecká egoistická výchova. Takmer každý školáčik je už dokonale pretvorený nobraz svojich rodičov.
Inšpiruje vás vaše povolanie lekára pri písaní?
Inšpiruje, to jejasné, alenie je totaké horúce, ako by szdalo. Moje miesto akospisovateľa jenajmä vprírode vstarých časoch. Mám v „šuflíku“ niekoľko poviedok z lekárskeho prostredia, alenezdá sa micelkom etické ísť snimi von, hoci mnohé sudiali už dávno. Ale – keďže som si užil nKysuciach vextrémne tvrdých klimatických geografických podmienkach 22rokov ajako lekár záchranky, to jeniečo iné. Pripravujem knižku skutočných príbehov zmojej pamäti od mojich kolegov, bude svolať Vtedy na záchranke zasa tobude predovšetkým omojich rodákoch, oKysučanoch ich životných podmienkach.
Nedávno vám vyšla pozoruhodná publikácia Tradičné liečiteľstvo ľudová mágia nhorných Kysuciach, ktorá rozsiahlo spracúva problematiku etnomedicíny mágie. Akoste postupovali pri písaní knihy? Aký dlhý čas vám trvalo zozbierať taký obsiahly materiál?
Podvedome som cítil, ale ajvedel, že ľudové liečiteľstvo mágia nKysuciach mimoriadne prekvitali. Ľudia bývali konfrontovaní sosituáciami, ktoré si mydnes anilen nevieme predstaviť. Vizolovaných horských osadách – pľacoch, vzdialených odseba kilometre, boli najmä vzime odkázaní len nseba. Takže si museli vedieť pomáhať buď sami, alebo so šikovnými spoluobčanmi z blízkeho okolia. A najmä, lekárov sprvu vôbec nebolo, prvý prišiel nhorné Kysuce niekedy začiatkom 20.storočia. Tušil somtie poklady už dávno materiál somnenápadne zbieral asidesať rokov, aleintenzívne cielene asiposledné dva. Navštevoval somstarých pamätníkov povrchoch, lámal nedôveru pred cudzím, zarasteným (mám bradu, čo starí vrchári nemali príliš radi) skoro dvmetre vysokým cudzincom, chodil som smocnou valaškou ndlhom porisku, abysom subránil túlavým psom. Aj sa ma báli. Veľmi mi však pomohli dveveci. Môj otec bolkedysi vTurzovke ľudovým notárom neskôr dlhoročným predsedom turzovského urbára. Ten nhorných Kysuciach poznal každého dotretieho kolena. Žiaľ, pominul sa na začiatku mojej spisovateľskej éry. Alejeho meno znalosť nárečia miotvárali dvere dostarých dreveníc. Asemtam aj fľaška borovičky, káva či bonboniéra. Taksom sivybudoval sieť asi 40 – 50informátorov, kdesom bol, asi ajako lekár primár, vítaným hosťom. Žiaľ, galériu musím dopĺňať meniť, lebo starkí miumierajú. Každú jar, keď idem robiť „inventúru“ dovrchov, vraciam ssmutný. Vždy zistím, kto mizasa umrel, ktorá drevenica padla pod ťarchou snehu.
Osobne navštevovať pôvodných kysuckých obyvateľov ručne zapisovať ichsvedectvá muselo byť náročné, ale ajnesmierne vzrušujúce pátranie…
Keď už sombol niekde v chalupe, nechal som tých ľudí rozprávať rozprávať zapisoval ostošesť všetko, čo vraveli. Získal sommnožstvo cenného etnografického materiálu nielen o ľudovom liečiteľstve, alenapríklad aj ostarých remeslách. Apátranie tonaozaj bolo veľmi vzrušujúce. Keď som sniekedy vracal domov večer, ba aj vnoci cezhory, mával sommalú dušičku. Tietajomstvá, čo mivyzradili, však boli fantastické. Najviac mfascinoval prastarý dych stáročí, ba ajtisícročí, veď niektoré praktiky somvystopoval až do čias pred Kristom, vkeltských či slovanských kultúrach! Niektoré zariekanky, akoliečiteľky volali svoje slovné nástroje liečenia, boli takmer navlas podobné s tými, aké sa uvádzajú vtzv. smolných knihách zprocesov sbosorkami. Nie sú ani príliš zmenené nárečím, recitovali miich v archaickom jazyku starých čias odovzdávali siich len ústnym podaním – celé storočia!
V jednej z kapitol knihy opisujete vašu osobnú skúsenosť sľudovou liečiteľkou, ktorá vám odstránila dlhoročnú bolesť chrbta. Nebili sa práve pritejto skúsenosti vaše lekárske vedomosti?
Tzv. univerzitná medicína ľudové liečiteľstvo nestoja vreálnom živote vopozícii. Oficiálna medicína neberie do úvahy ľudové liečiteľstvo, pohŕda ním považuje holen za akýsi exotický prívesok etnografických výskumov. Dnešnej, tzv. modernej medicíne absolútne chýba globálny pohľad npacienta, každý odborník silieči tosvoje nikomu nenapadne vytvoriť sikomplexný obraz. Vľudovom liečiteľstve toneexistuje. Aj keď ako príčiny choroby prevládali často démonické predstavy – urieknutie či kliatba – chorého liečili vždy akocelok, hoci malpostihnutý lenjeden orgán. Dnešná medicína by smohla veľa naučiť. Veď ak si čitateľ pozorne prečíta moju knižku oliečiteľstve, pochopí, že naši predkovia tušili niektoré veci dávno predtým, akoich draho prácne objavila veda.
