ղľáԾ
Kto stroskotá, nie je porazený
Rozhovor sčeským básnikom Petrom Skarlantom oMiroslavovi Válkovi
Na tohtoročnom medzinárodnom knižnom veľtrhu Svět knihy Praha 2007 uviedlo LIC knedožitej osemdesiatke básnika Miroslava Válka poetické pásmo zjeho tvorby pod názvom Videl som tancovať Jitterboogie. Na úvod hovoril oVálkovi jeho poézii český básnik prekladateľ francúzskej poézie Petr Skarlant.
* Válkove vrcholné diela Dotyky, ʰíťžDzť, Nepokoj Milovanie vhusej koži vznikali v60. rokoch, včase, keď si česká slovenská poézia boli tematicky iesteticky blízke.
– Česká slovenská poézia sa navzájom prelínali. Na európske pomery mali veľa čitateľov, vznikliKluby priateľov poézie. Poézia sa tešila relatívnej slobode.
* Ako si vtom čase vnímal Válkovu poéziu. Včom si videl jej poetické ťažisko?
– Válek vo svojej tvorbe spojil niekoľko poetík. Prvotnou inšpiráciou bol preňho francúzsky surrealizmus. Ako sa knemu dostal? Vroku 1935, keď Válek študoval na gymnáziu, vydal Rudolf Fabry Uťaté ruky. Fabryho angažovaný nadrealizmus uchvátil zamilovaného mladíka. Už sám názov Uťaté ruky u mňa vyvoláva metaforu Miroslava Válka – básnika občana. Ajposolstvo: Nikdy si nedať uťať ruky! Nikým. Metafora vyjadruje Válkovo posolstvo vysvetľuje básnikov rozdvojený život – ako ho viacerí vnímajú. S podobným rozdvojením osobnosti sa stretávame aj uFrantiška Halasa, ktorý bol po vojne zaťažený niekoľkými funkciami do zásuvky písal jasnozrivé básne zbierky A co? Vznikli dvaja Válkovia? Táto otázka stále nie je zodpovedaná. Válek sa stal politikom, aby už nikdy nemal uťaté ruky. Stala sa však zvláštna vec. Politik zostal básnikom. V mladosti videl, že vojna (v češtine obsiahnutá aj vjeho mene) utína ruky schopným, bezbranným, milujúcim. Vojna uťala ruky ajVálkovej prvej láske, ako otom píše vskladbe Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
* To, že zostal básnikom, môžeme vnímať aj ako prejav slobody?
– Premýšľam o Válkovom osude vychádza mi, že bol nadaným „básnikom kariéry“. Jeho cesta, jeho osud sa núka ako veľký námet na román. Chápem, prečo využil situáciu po roku 1968, prečo sa o rok neskôr stal na neuveriteľných 19 rokov ministrom kultúry. Vzdelaný, nad všetkých českých i slovenských politikov toho obdobia prečnievajúci diplomat. Ako mi sám potvrdili, nebál sa vzoprel sa horlivým prosovietskym dogmatikom. Nepoznám nič horšie ako horlivosť. Válek sa jednoducho bál zostať znovu bezmocný. Nijaký český básnik zVálkovej generácie sa neudržal dlho vnijakej funkcii. Môžeme vymenovať všetkých, ktorí ovplyvnili Válka a ktorých spätne ovplyvnil on: Šotola, Šiktanc, Holub, Skácel, Mikulášek (toho mal najradšej, pozri báseň Dejiny trávy), Pavel Kohout a dnes vo svete najslávnejší, len o dva roky mladší Milan Kundera. Ale ani zo staršej generácie veľkých básnikov, Válkovi blízkych – ako Nezval, Holan, Seifert, Halas, Závada, nikto z nich sa nestal členom vlády. Opakujem: Válkov osud je témou na veľký spoločensko-ľúbostný román o zvodnosti kariéry.
* Román sakým koncom?
– Tragickým, samozrejme. No nie tak úplne. Ako básnik zostal neporazený. Pamätám si ho zjesene roku 1969, pôsobil mlado... Hráč pokru. Nepokojný dobrodruh. Kto stroskotá, nie je porazený. Budovateľská „poézia“ Pavla Kohouta je dnes smiešna. Ale aj Šiktancova, Skálova je zväčša mŕtva. Vo Válkovom diele nenájdeme plagátové verše, azda len nepatrné výnimky zo záveru básne Bubnovanie na opačnú stranu. Válek vedel predvídať ako Arthur Rimbaud. Keď tak trochu „šliapol na hrdlo svojej piesne“, keď čiastočne rezignoval na poéziu, neodišiel do Afriky predávať zbrane, vydal sa na ministerstvo, na inak nebezpečné teritórium.
*SVálkom jeho básnickou tvorbou ťa zbližoval aj intenzívny záujem ofrancúzsku poéziu. Válek prekladal Paula Verlaina, ty Apollinaira, Rimbauda Préverta, aby som spomenul len príbuzných básnikov. Kde si uneho cítil francúzske vplyvy?
– Napríklad vkrásnej prévertovskej básni-príbehu Zabíjanie králikov zo zbierky Nepokoj. Z viacerých Válkových metafor cítiť inšpiráciu Jacquom Prévertem, pôvodne surrealistom. Kolážistom. Dotyky, ʰíťžDzť súvisia aj s „poéziou všedného dňa“, ako ju začiatkom 60. rokov, keď sa poézia vrátila sama ksebe, opísala proklamovala skupina básnikov okolo pražského časopisu Květen. Válek spája, mieša, čo bolo protichodné. Využíva odlišné vytvára poetiku rozporu. Nachádzame uňho typ mallarméovskej básne (komorná čistá lyrika), objavíme útržky apollinairovského pásma (valiaca sa realita konkrétneho sveta), ale aj prévertovský príbeh (historka prechádzajúca dometafory). To všetko sa mení na válkovské zachytenie rozporov.
* Ako by si charakterizoval Válka?
– Nezatvára oči, aby sníval. Nikdy neuteká zo súčasného sveta ako romantici. Pozerá sa, aby rozlišoval, rozlišuje, aby pomenúval. Pomenúva (presne), aby ukázal objasnil. Čo? Že svet nie je novinovo čierno-biely. Že zdrojom nepokoja je rozpor. Nepokoj je vývoj. Že existujú neviditeľné pravdy vynárajú sa otázky. A poézia jediná odkrýva tieto pravdy kladie tieto otázky. Pravdy, skutočnosti, city, ktoré sa nedajú odfotografovať.
* Včom vidíš tajomstvo trvalej príťažlivosti Válkovej poézie?
– Nadosobné splýva sosobným. Zaujme intimita. Výrazná je naliehavosť, keď sa vyjadruje za seba. Je osobný. Má svoj mikrosvet vstupuje sním do makrosveta, ako vchádzame skošíkom do supermarketu. KVálkovej intimite sa pripája objektívny svet. Napĺňa ten košík zázrakmi moderného sveta. Zveršov cítiť bdelú účasť, lyrika sa mu nikdy nemení nžurnalizmus. Uvedomuje si svoje pozície a táto sebaistota mu umožňuje zachytiť zložitosť doby. Túto pozíciu môžeme nazvať „pozícia otvorených očí“, „pozícia priameho pohľadu“, „pozícia striehnuceho na príležitosť“.
* Ako sa Válek pred tým bráni?
– Len iróniou.
* Ačo básnikovi Válkovi chýba?
– Humor.
*Ako si si ho uchoval vpamäti ako človeka?
– Bol nepokojný. Znepokojujúci. Pravdivý. Bez romantických ilúzií. Nemetafyzik soživou pamäťou, natrvalo poznamenaný stretnutím sfašizmom.
* Jeho autorské začiatky sú spojené spovojnovou érou americkej poézie, sjej strhujúcimi, naliehavými rytmami. Ako si vnímal túto podobu Válka?
– Válek ako synkretik, nachádzajúci spájajúci protiklady, nemohol zostať nedotknutý autormi bítnickej generácie nevpustiť ich do svojej umeleckej výpovede. Tak ako Allan Ginsberg, Ferlinghetti, Corso ajon sa stal dobyvateľom šťastia vmodernom svete so zmyslom pre kruté detaily histórie. Nadšenie nimi nájdeme vMilovaní vhusej koži. Počuť frázovanie veršov vrytme jazzu.
Anton Baláž
