ղľáԾ
Karol Maliszewski (1960) pochádza z Nowej Rudy na juhozápade Poľska, kde vyučuje súčasnú poľskú literatúru vzákladnej škole, takisto v Krkonošskom kolégium vJeleniej Górze avedie aj kurz tvorivej básnickej dielne na Jagiellonskej univerzite vKrakove. Ako spisovateľ je považovaný za kronikára vlastnej básnickej generácie. Debutoval roku 1985 básnickou zbierkou Dom aprítmie. Odvtedy vydal už ďalších osem zbierok, napríklad Rok na ceste (2000), ktorá bola preložená do češtiny, Աá (2004) a Vety pre prípad (2007). Neskôr sa pustil aj do písania krátkych prozaických útvarov, vydal zbierky Domnelý denník (1997), Skúšky života (1998) a Faramucha (2001). Je autorom niekoľkých literárnokritických publikácií a, medzi inýmaj tzv. Dekalógu mladého básnika, návodu na písanie básní. Prvé prikázanie znie: Ži, lebo plnosť života je dôležitejšia ako plnosť básne. Báseň je, pre Maliszewského, zrkadlom vnútorných procesov apri jej vznikaní sa netreba báť úprimnosti.
Rozhovor spoľským básnikom, prozaikom aliterárnym kritikom Karolom MALISZEWSKÝM
Poézia ako soľ voku
Karol Maliszewski (1960) pochádza z Nowej Rudy na juhozápade Poľska, kde vyučuje súčasnú poľskú literatúru vzákladnej škole, takisto v Krkonošskom kolégium vJeleniej Górze avedie aj kurz tvorivej básnickej dielne na Jagiellonskej univerzite vKrakove. Ako spisovateľ je považovaný za kronikára vlastnej básnickej generácie. Debutoval roku 1985 básnickou zbierkou Dom aprítmie. Odvtedy vydal už ďalších osem zbierok, napríklad Rok na ceste (2000), ktorá bola preložená do češtiny, Աá (2004) a Vety pre prípad (2007). Neskôr sa pustil aj do písania krátkych prozaických útvarov, vydal zbierky Domnelý denník (1997), Skúšky života (1998) a Faramucha (2001). Je autorom niekoľkých literárnokritických publikácií a, medzi inýmaj tzv. Dekalógu mladého básnika, návodu na písanie básní. Prvé prikázanie znie: Ži, lebo plnosť života je dôležitejšia ako plnosť básne. Báseň je, pre Maliszewského, zrkadlom vnútorných procesov apri jej vznikaní sa netreba báť úprimnosti.
* Dekalóg mladého básnikamožno uplatniť na písanie akéhokoľvek literárneho druhu. Nezahŕňa však formu básne. Do akej miery je forma dôležitá?
– „Dekalóg“ som písal smyšlienkou nazačiatočníkov. Nazdávam sa, že jeho univerzálnosť je ohraničená. Autorom so skúsenosťami sa zdá banálny a povrchný. Vpiatom bode hovorím ohorlivom čítaní. Možno to chápať ako formu sebavzdelávania. Opakujem adeptom poézie, že najdôležitejšia etapa rozvoja je úzko spätá so spôsobom myslenia. Najdôležitejšie po tom, „čo zapíšem“, je „ako zapíšem“. Tvar riadkov astrof, dynamika metafor aodsadenie verša tu majú oveľa väčší význam ako vinom type literatúry. Stým súvisí metaforická hustota, teda istá výnimočná hustota básnického diela, ktorá odlišuje tento typ komunikátu od iného literárneho prejavu. Forma je dôležitá avpodstate určuje univerzálnosť avýznam poézie. Mladí ľudia majú čo povedať, je vnich vzbura aneuveriteľná predstavivosť, ale knám sa to nedostane, ak sa nenaučia formu tohto druhého jazyka nepriameho prejavu. Priemerný talent sa podriadi týmto zásadám, avýnimočný ich rozbíja, vytvára novú formu. Preto mnohým vyznávačom astúpencom poézie nezostáva nič iné ako veľkorysé amatérske písanie do šuflíka, tzv. lyrická terapia. Vedia, že sa nenarodili sbožskou iskrou.
* Čím je podľa vás poézia?
– Poézia ako soľ voku akéhokoľvek systému. Tak veľmi prebytočná, že až prepotrebná. Má byť prejavom slobody, odlišnosti, túžby, pominuteľnosti a tajomstva.
* V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s množstvom vulgarizmov vpoézii, či už scieľom šokovať či vyjadriť otvorene niečo premlčané. Čo si myslíte otomto fenoméne?
– Vpoézii sa bijú dve jazykové tendencie – oficiálna aneoficiálna, sviatočná akaždodenná. Vjednej sa kslovu hlási vyberaná reč, avdruhej jednoduchá. Jedna sa spája sklasicizmom, druhá sexpresionizmom. Básnik hľadá svoj jazyk, zásobu jemu najbližších rétorických aobrazotvorných foriem ajeho východiskovým bodom je jazyk tradície, hlasy zdejín poézie asúčasný jazyk okolia. Nemal by sa báť žiadneho slova. Patrí mu celý slovník. Básnik má rozhýbať anabádať kpremýšľaniu. Anech to robí, ako chce. Vulgarizmy? Nech sa páči. Dômyselne použité môžu povedať viac, ako znamenajú. Je ich toľko avystupujú vsúčasnej literatúre tak často, že už ani nešokujú, hoci prebúdzajú čitateľa zletargie, priťahujú pozornosť. Osviežujú jazyk, oznamujú isté napätie, bývajú výrazom zúrivosti. Niekedy dopĺňajú kolorit prostredia. Isto nejde osnahu fascinovať.
* Veľa študentov pociťuje bariéru voči poézii, často to pretrváva do dospelosti. Ako riešite tento problém na svojich hodinách?
– Nemám univerzálny recept, každý učiteľ si musí poradiť tak, ako mu vlastná predstavivosť, citlivosť askupina žiakov dovoľuje. Teraz hovorím ako dlhoročný učiteľ základnej školy, ktorý vie, že niektoré deti možno poéziou naozaj zaujať, ak učiteľ veľmi chce aak je sám sebe básnikom. Ako prednášajúci postupujem podobne. Tu však bývajú bariéry oveľa väčšie. Študenti majú hlboko zakorenený strach z poézie, presvedčenie ojej umelosti ahermetickosti, aniekedy dokonca aj nechuť. Čítam nahlas, debatujem, nechávam zaznieť voľné interpretácie študentov, prinášam im zbierky ačasopisy, navádzam ich, aby nahliadali do internetových poetických stránok, rozprávam opriateľoch básnikoch aich živote, spájam čítané úryvky so životmi prijímateľov, s ich momentálnymi problémami, postupne nechávam osvojiť si poéziu. Apotom vchádzame čoraz hlbšie do každej ďalšej básne. Samozrejme, len do niektorých. Napokon, kde sa píše, že sa každý musí zaujímať opoéziu?
* Veseji Očítaní básní vo vlaku píšete, že nikto nečaká, že by sa mohol rozvíjať aj literárny kritik, nielen spisovateľ. Aké boli vaše začiatky?
– Kritik nie je kybernetický stroj. Je človekom zkrvi akostí, stále sa rozvíja azdokonaľuje. Číta pre seba, ale akoby čítal pre iných, hoci na začiatku otom nevie. Jeho vnútorný vývoj má byť vslužbách iných. Môj postoj kpoézii ovplyvnila akási skorá túžba čítať, ktorú podporili dobrí učitelia. Potom filozofické štúdium, silné zaujatie dejinami svetonáhľadov, anapokon samostatné štúdium teórie adejín literatúry, dejín literárnej kritiky vPoľsku ana svete. Umelcom treba byť ustavične, vkaždom napísanom texte, či ide orecenziu, báseň alebo poviedku. Je dobré, keď má kritik svoj vnútorný svet dynamický aznačne obšírny, keď zostáva otvorený aprístupný ajeho kritickosť zostáva vintímnom kontakte svlastnou predstavivosťou, kreatívnosťou, básnickosťou adokonca aj citlivosťou.
* Zinternetu som vylovila informáciu, že ste viac známy kritik ako básnik, hoci vaša tvorba je obsiahla anemožno ju nebrať do úvahy. Cítite sa viac kritikom alebo spisovateľom?
– Básne som začal písať dosť skoro aveľmi dlhý čas sa mi ani nesnívalo opróze či nebodaj okritike. To prišlo svekom, sdozrievaním. Myslím, že sa vmojom prípade jedná ojedného človeka, jednu osobnosť, jeden talent, ktorý sa realizuje vrôznych formách. Mám chvíle, keď sa cítim viac básnikom, vtedy sa najlepšie „zliepajú“ básne. Potom prichádza obdobie prózy, ale kritikom môžem byť stále, len čo objavím niečo zaujímavé na čítanie akeď mám trochu voľného času.
Katarína Laučíková
