��������

Zažiť esprit textov naživo

Hovorí maďarská poetka, prozaička a prekladateľka Krisztina Tóth

Maďarskú poéziu bude na Ars poetike zastupovať KRISZTINA TÓTH. Slovenské publikum ju pozná už z frankofónneho festivalu Capalest v Banskej Štiavnici. Zúčastnila sa na všetkých štyroch jeho doterajších ročníkoch a tento rok sa mohla prezentovať trojjazyčným výberom básní Iný a rovnaký / L´autre et le même / Küld egy mosolyt, ktorý vyšiel v edícii Viachlasne v Literárnom informačnom centre. Preklady jej poézie boli publikované v zahraničných antológiách aj samostatných zbierkach v nemčine, angličtine, slovinčine, holandčine, francúzštine a japončine. Sama sa venuje prekladu francúzskej poézie a prózy. Krisztine Tóth udelili viacero literárnych ocenení (Cena Gyula Illyesa, 1994, Gravesova cena, 1996, Cena Tibora Déryho, 1996, Cena Attilu Józsefa, 2000, Cena Istvána Vasa, 2002). Jej poézia je intenzívne spätá s rôznymi maďarskými i európskymi básnickými tradíciami, jej poetický hlas je subtílnou kombináciou silných vizuálnych prvkov, intelektuálnych reflexií a veľmi empatického, často ironického dôrazu na scény, konflikty a postavy z každodenného sveta. Žije v Budapešti a okrem literatúry sa venuje tvorbe vitráží.

• Ako sa dopĺňajú vaše umelecké záujmy vo výtvarnom umení a v poézii?

– Vyrastala som v umeleckom prostredí, otec bol maliar, mama je umelecká šperkárka. Venujem sa najmä výtvarnej činnosti, mám vlastný ateliér, špecializujem sa na dizajn skla a reštaurovanie vitráží. Sklo je mojím obľúbeným materiálom, hoci často mám dorezané prsty. Pri práci na vitrážach, keď olovom spájam jednotlivé farebné kúsky skla, môžem premýšľať nad básňou. Je to inšpirujúce. Je to poézia, keď cez farebné sklíčka preniká svetlo. Pred niekoľkými rokmi som sa rozhodovala, ktorej činnosti sa budem naďalej venovať a ktorú nechám. Cítila som sa vyčerpaná, bolo toho na mňa veľa. Často pracujem aj s veľkými kusmi skla, čo je fyzicky namáhavé, a literatúra si zasa vyžaduje duševné vypätie, sústredenie, písanie a preklad sú aj časovo veľmi náročné. Uvažovala som, čo si vyberiem. Nevedela som sa rozhodnúť. Napokon som si ponechala aj výtvarné umenie, aj písanie, aj preklad. Je veľmi príjemné striedať tieto činnosti.

• Čím je pre vás poézia?

– Poézia nie je pre mňa jediným prostriedkom na sebavyjadrenie. Jej špecifickosť však vidím  v tom, že verše mi pomáhajú priblížiť sa k niečomu nevyjadriteľnému, objavovať každý deň niečo nové. Na výtvarnej akadémii som študovala sochárstvo, ale popri tom som stále písala básne. Keď mi vyšla prvá básnická zbierka, bolo to celkom prirodzené.

• Okrem výtvarnej akadémie ste vyštudovali filozofickú fakultu v Budapešti, tam ste sa rozhodli venovať sa umeleckému prekladu?

– Aj na výtvarnej akadémii som čítala veľa francúzskej poézie, potom som rok študovala vo Francúzsku, kde som si prekladala najskôr len pre seba, napríklad Apollinaira. V tom čase som nepísala, ale veľa som čítala. Potrebovala som nejakú zmenu, a tak som začala čoraz viac prekladať. Preklad bol pre mňa dialóg s textom. Každý autor, ktorého prekladám, ma svojím spôsobom inšpiruje. Neustále objavujem zaujímavé francúzske tituly, ktoré by som chcela preložiť. Rada chodím na festivaly a osobne sa zoznamujem s inými autormi, ktorí majú rozdielne názory na literatúru. Pri prekladaní obyčajne spoznávam autora len prostredníctvom textu, nepoznám jeho tvár, ani neviem nič o jeho živote. Osobné vzťahy s autorom podnecujú iný prístup k prekladaniu, hoci nie je nevyhnutné poznať sa s autorom osobne, ale v mnohých prípadoch mi takéto stretnutie dokresľuje celkový obraz, aký som vyčítala z textu, aký je jeho duchovný svet – kompletizujú mi pohľad na autora. Esprit, ktorý vyžaruje z jeho textov, môžem zažiť naživo.

– báb –